My turn //h.s. [SK] ✔️

Part 4.

"Pán Styles, pani Stylesová, mňa už poznáte a teraz mám tú česť predstaviť vám moju dcéru Jayl..." začal vravieť, no skočila som mu do reči.

"Nichola." nútene som sa usmiala a podali sme si ruky. Fuj, súrne si prosím dezinfekciu!

"Je to Jaylene, jej druhé meno je Nichola." zasmial sa otec, zatiaľ čo ma nenápadne prebodával pohľadom.

"Tuto so slečnou sme sa dnes už stretli." uškrnul sa Styles. Musel si to sakra spomínať?

"Áno?" prekvapene zažmurkala jeho žena. No nebol to zlý výraz, ako keby sa mala hnevať. Len sa zasmiala, alebo to dobre zahrala. Možno je herečka, kto vie.

"Uhm, áno. Tak trochu sme sa stretli v Starbuckse." červenala som sa.

"Náhoda, však?" zasmial sa Styles.

"No hej." zaškerila som sa.

"Tak teraz k veci, smiem vedieť prečo tu som?" nadvihla som obočie a odpila som si z toho nechutného vína, ktoré som mala pred sebou. Neviem načo ho vlastne pijem, možno je to tou nervozitou keď som pri mojom "tyranovi" alebo ako ho nazvať. Predsa len, do riti. Keby to nebolo dôležité, prvé čo by som spravila, by bolo to, že hneď ako by som ho uvidela, spakovala by som sa hneď do riti.

"Známy z Las Vegas mi spomínal, že si dal zorganizovať večierok od firmy vášho otca a vraj ste ho organizovala vy. Nevedel si Vás vynachváliť. A keď mi pán O'Niall spomenul, že ste v Londýne, ani sme neváhali a tuto s Maci," zovrel jej ruku a pobozkal. Och, aké romantické. Grcám.

"...Sme sa rozhodli, že chceme, aby ste nám zorganizovali večierok na počesť nášho 2-ročného výročia." usmial sa. Samozrejme, že mi to zalychotilo, ale tá predstava, že mám zorganizovať večierok, pre človeka, ktorý sa drží stále na prvom mieste v mojom rebríčku najviac nenávidených ľudí ma desí. Áno, fakt ma to desí. Nečakala som, že ho ešte niekedy v živote uvidím. Lenže odmietnuť nemôžem, ak si chceme udržať výbornú reputáciu.

"Veľmi rada." zaklamala som. Samozrejme, že to nechcem robiť ja.

"Takže sa dohodneme na dátume, kedy sa najbližšie stretneme a poviete mi, akoby ste si to predstavovali a všetko okolo toho. Tu máte moju vizitku a keď sa rozhodnete, zavolajte mi." snažila som sa usmiať, no fakt to nešlo. Pri ňom určite nie.

Počas celého večera môj otec s nimi stále o niečom kecal, ja som sa do konverzácie moc nezapájala. Ani som nechcela. Stáčí mi, že ho ešte zopár krát uvidím a komunikovať s ním budem musieť. Panebože, nemohol si vybrať niekoho iného?

"Počul som, že sa sem sťahujete. Čo určite znamená, že sa vám tu páči. Neklamem, však?" prihovoril sa Styles ku mne. Ten úškrn naozaj mohol vynechať.

"Áno, veľmi sa mi tu páči. Viac ako vo Vegas. Ešte tam len predám byt a hneď potom sa sťahujem do svojho."

"Áno? To je dobré vedieť. Brat práve hľadá byt vo Vegas. Môžem mu dať vedieť, ak samozrejme nemáte ešte kupcu." usmiala sa Maci.

"To by sa hodilo." úsmev som jej opätovala. Úprimne, Maci sa mi zdá ako veľmi zlatá ženská, len to, že to je Stylesová žena, tak ma to trochu presviedča o opaku. Ale sú to iba predsudky. Hlúpe predsudky.

"Ospravedlňte ma, budem musieť ísť." postavila som sa. Naozaj to už bolo na nevydržanie.

"Teším sa na našu spoluprácu." podala som si s nimi znova ruky, rozlúčila som sa s otcom a odišla som.

To že som ho dnes znova videla, zanechalo vo mne obrovské nervy. Naozaj som ostala nervózna. Len dúfam, že Kristin bude buď spať, alebo sa nebude vypytovať. Proste sa vrátim a pôjdem spať.

***

"Dobré ráno." vyškierala sa na mňa Kristin, keď práve dopíjala čaj.

"Dobré. Ideš niekam?" pretrela som si oči a vyvalila som sa do kresla.

"Uhm, do práce že by?"

"Fajn, prídem za tebou potom. Čau!" zakričala som na ňu a odišla.

Hm, čo budem dnes robiť? Bežať sa mi naozaj nechce ísť, keďže prší. Možno by som mala zavolať matke. Prečo mi vlastne ešte nevolala?!

Keď som sa jej snažila dovolať, vždy ma to hodilo do odkazovaču, či jak sa to volá. Tak som to vzdala. Po chvíli sa mi rozozvonil telefón, takže som čakala, že to bude ona. Omyl. Bolo to neznáme číslo.

"Prosím?" ozvala som sa slušne do telefónu.

"Jaylene? To som ja Maci, volám ohľadom toho bytu."

"Och, áno, dobrý. Uhm, a čo s ním?" zasmiala som sa.

"Pred chvíľou som dovolala s bratom a že či je možnosť, že by mu ho niekto mohol poukazovať a tak."

"Viete čo? Môžem aj ja, keďže zajtra sa plánujem vrátiť a povybavovať si veci a tak." usmiala som sa.

"Dobre, tak ja mu zavolám a ak smiem, tak mu zamechám vaše číslo."

"Jasné, v kľude."

"Dobre, ďakujem. Zatiaľ."

"Zatiaľ." zložila som.

Dobre, že mi to vlastne pripomenula, inak by som vlastne aj zabudla na to, že sa mám vrátiť. Áno, to kvôli tomu, že sa tu naozaj cítim výborne a do Nevady by som sa najradšej už nevracala. Vlastne do celých štátov. Takže si rýchlo odtiaľ poberiem nutné veci, stretnem sa s tým jej bratom, predám mu ten byt (som presvedčená o tom, že ho kúpi, fakt) a odídem už nastálo sem. Jediné, čo mi chýba, je nejaký chlap, s ktorým by som tu mohla žiť. Áno, takto jednoducho si to predstavujem. Nájdem si skvelého chlapa, budeme spolu bývať, možno sa o 5-10 rokov vezmeme a budeme mať nejaké to jedno dieťa. Ak ovšem nezmením názor, pretože nemám rada deti. Veľa ľudí by ma za to nemali radi, ale proste je to tak. K tomu tu budem pracovať, budem stále skvele zarábať a budem proste šťastná. Sranda, že toto všetko sa tak ľahko povie, ale bude to tak? Nebude. A ako to viem? Som realistka. Možno si nájdem chlapa, ale ublíži mi, alebo ja jemu, možno si ublížime vzájomne. Práca? Možno niečo poseriem až tak, že ma vyhodia. Deti? Som zvedavá, kto ma presvedčí o opaku. Ja si myslím, že to sú stelesnené zlá, prevtelené do malých, rozkošných tváričiek. A byť šťastná? Pfff, to je iba výmysel. To že sa necítim zle, neznamená, že som šťastná. Proste sa cítim, neutrálne? Iný výraz ma nevystihuje.

•Nová časť 😊 Trochu kratšia, ale to snáď nevadí 😊 ták, čo si myslíte o Harrym a Maci? Čo myslíte, čo sa bude diať ďalej?😊
Poprosím nejaké tie votes a hlavne komenty, schválne, či sa mi to oplatí písať 😏
Pac a pusu, Nix❤️•