Temný Sen

Kapitola 9 - Piatok trinásteho

Melany, ako obvykle, zazvonil budík. Vypla ho a pozrela sa na dátum. 13. mája 2015, Piatok. Melany sa len zamyslela a potom si to uvedomila. Piatok trinásteho. Neverím, že tento deň môže byť zlý. Je to len obyčajný deň. Potom pomaly vstala z postele. Za oknom veselo vyspevovali vtáčiky a slniečko príjemne hrialo. Melany vytiahla zo skrine červenú košeľu, biele tielko a čierne nohavice. Potom zišla dole po schodoch.
„Dobré ránko!" povedala nadšene Melany. No, jej mama takú radosť nemala.
„Neviem čo je na ňom až také dobré..."
Melany len nechápavo pozrela a povedala: „Čo sa stalo?" Mama len pred Melany položila tanier s toastami.
„Celú noc som nespala. Nemohla som zaspať. Zaspala som tesne predtým ako mi zazvonil budík," povedala podráždene Melanynina mama.
„Ou, tak to mi je ľúto."
„Neviem čo ti je na tom ľúto. Veď ty za nič nemôžeš. Je to len obyčajný piatok trinásteho."
Melany len prevrátila očami. Nechápem ako všetci veria v piatok trinásteho. Je to predsa deň ako každý iný. Potom dojedla odniesla tanier na linku. Pozrela na svoju utrápenú mamu ako pije kávu.
Objala ju a povedala: „Ale no tak. Netráp sa tím dňom. Je to len obyčajný deň. Neboj, nič zlé sa nestane."
Mama sa na Melany usmiala a ďalej popíjala svoju kávu. Na to zatrúbil školský autobus. Melany rýchlo vstala, vbehla na chodbu, obula si tenisky a utekala k autobusu. No, Kayly tam nebola. Sadla si na svoje klasické miesto a potom zavolala Kayly.
„Prosím?" ozvalo sa z druhej strany ospalo.
„Kde si? Sedím v autobuse a teba nikde."
„Ó, do riti. Ja som zaspala. Počúvaj, povedz v škole, že som zaspala. Prídem asi až na druhú hodinu."
„Fajn..."
„Och, ďakujem ti strašne moc, že si ma zobudila."
„Nie je začo. Vidíme sa v škole. Čau."
„Čauko."
Melany zložila. Potom sa zapozerala do ďalekých lesov. Onedlho zabočovali na poslednej zákrute pred ich školou. Rýchlo vstala a pobrala sa ku dverám. Vystúpila a všimla si všetky tie znudené tváre, ktoré kráčali do školy. Bol krásny slnečný deň, ale podľa tvári ľudí by ste to netypli. Pomaličky prechádzala do školy a zamierila rovno k svojej skrinke. Odomkla ju a začala z nej vyberať veci na Dejepis. No, nebola s toho nadšená. Tým, že tam nebude Kayly to bude na nič. Potom zamkla a pobrala sa do triedy. Sadla si úplne dozadu. Vybrala z tašky svoj notes a začala si doňho kresliť. V triede boli nejaký členovia školskej kapely, šprti, športovci a gotici. Melany tam chvíľku sedela. Neskôr ku nej prišiel jeden z gotikov.
„Kde je Kayly?" opýtal sa nečitateľným pohľadom.
Melany sa naňho pozrela. Aj napriek tomu, že to bol gotik, nebol k zahodeniu. Práve ten jeho vzhľad ho robil neodolateľným. Čierna dlhá mikina, pod ňou sivé tričko, čierne nohavice a čierne tenisky. Čierne vlasy, ktorých ofina mu padala do očí. Čierne očné tiene. V uchu mal 3 okruhlé náušnice... a tie jeho neodolateľné hnedé oči.
„Prečo sa pýtaš?"
„Lebo sa pýtam." povedal podráždene.
„No dobre. Kayly zaspala. Príde až na druhú hodinu."
„Ou, aha. Diki."

Potom sa otočil a odišiel na svoje miesto. Melany len zmätene pozrela jeho smerom. Čo to malo znamenať. Čo s ním Kayly má? Potom zazvonilo a o chvíľu na to vošiel do triedy ich nudný učiteľ Dejepisu, pán Sand. Hodinu začal hneď. Začal vysvetľovať niečo o politike počas 1. svetovej vojny. Melany v tej chvíli prestala počúvať. Potom pokračovala vo svojom umeleckom diele. Ani sa nenazdala a zvonilo na prestávku.
„Nezabudnite si urobiť poznámky zo strany 53." zakričal pán Sand do triedy. Melany dokončovala svoje dielo. Nádherného anjela, ktorý majestátne stojí a rozprestiera svoje krídla. Melany si poznačila číslo strany, rýchlo zavrela svoj notes a pobalila sa. Vybehla z triedy a tam ju čakala nešťastná tvár Kayly.
„Čo sa ti stalo?"
„Celú noc sa mi snívali nejaké hlúpe sni. Potom som nadránom zaspala. Preto som nepočula budík. Našťastie si mi zavolala ty. No, potom som skoro nestihla autobus. Takže úžasný piatok trinásteho."
„Už aj ty."
„No čo. Ja nemôžem za to, že ty v tento deň neveríš. Ja v neho verím."