Temný Sen

Kapitola 2 - Školská dilema

Prechádzala kamenným chodníkom ku dverám svojej školy. Otvorila dvere a privítal ju šum všetkých konverzácií. Boli tu roztlieskavačky, hudobníci, dramaťaci, frajeri, gotici, športovci, šprti... našli ste tu všetky možné i nemožne štýly. Melany však ani do jednej skupinky nepatrila. Bola samotárka, pretože sa neprispôsobovala iným. Pomaly prechádzala ku svojej skrinke a vyťahovala si z nej veci na prvú hodinu. Francúzštinu v jazykovej triede. Keď zatvárala skrinku, niekto sa ku nej prihovoril.
„Čago, Mel," povedal Adam klasickým povýšeneckým hlasom, „potreboval by som od teba pomoc." Urobil jeden krok ku nej. Bol tak blízko, že sa nemohla odtrhnúť od jeho belasých očí. Bol asi o hlavu vyšší ako Melany a mal krátke blond vlasy, ktoré vyzerali a trblietali sa ako zo zlata.
„Potreboval by som, aby si mi urobila esej s dejepisu..." Melany sa naňho ironicky usmiala a urobila ku nemu krok. On od nej o krok ustúpil.
„Ja nie som to dievča, na ktoré pár krát žmurkneš a ona sa ti hodí okolo krku. Je to tvoja domáca, nie moja. Ja mám dosť svojich problémov a povinností. Takže moja odpoveď znie nie." Potom sa otočila kráčala cez chodbu do triedy, kde mali francúzštinu.
„Linensová, dúfam, že si nezabudla. Táto škola patrí mne a ty ma musíš počúvnuť!" Pri poslednom slove dupol ako decko, čo nedostalo to čo chcelo.
Melany sa len otočila a odpovedala mu: „A kto hovorí, že ťa musím počúvnuť? Mám slobodnú vôľu a nikto mi nemôže rozkazovať." Otočila sa naspäť a ďalšie Adamove slová nevnímala. Vošla do triedy. Všetky hlavy v triede sa obrátili ku nej. Bola tu skupinka „fifleniek" ako ich nazývala Melany. Tie si práve teraz pudrovali svoje umelé nošteky a ohovárali každého, koho zbadali. Na druhej strane triedy sedeli gotici. Ich temné oči sa upierali na Melany. Potom tu bola skupinka šprtov, ktorý preberali nejaké matematické rovnice. Melany si sadla úplne dozadu. Položila veci na lavicu, vytiahla si z nich notes a začala do neho čarbať, aby jej ubehol čas do zvonenia. Pár minút pred zvonením vošla do triedy skupinka športovcov. Akonáhle ich však zbadali fifleny, začali na ich mávať. Športovci sa naparovali ako kohúti a kráčali ku lavici. Dokonca prestávky ukazovali svoje bicepsy fiflenám. Zazvonilo a o pár minút na to vošla do triedy pani Priceová.
„Bonjour, élèves," pozdravila po francúzsky. Žiaci jej odpovedali a sadli si. V tom vošiel do triedy Adam. Rozhliadol sa po triede, no jediné voľné miesto bolo pri Melany. No jasne, to len ja môžem mať také šťastie. Pomyslela si Melany znechutene. Adam sa na ňu arogantne usmial a sadol si vedľa nej. Jemne sa od neho odsunula a sústredila celú svoju pozornosť na pani Priceovú. Pani Priceová ju poprosila aby prečítala článok z učebnice. Melany milovala francúzštinu. Krajší jazyk pre ňu neexistovala. S perfektnou a bezchybnou výslovnosťou prečítala článok.
„Parfaitement, Melany," povedala učiteľka nadšene. Potom však vyzvala čítať Adama. On však poriadne nevedel vysloviť slovo, nie to celú vetu. Melany to už ďalej nemohla počúvať, a tak mu začala našepkávať. Hneď po dočítaní sa na ňu Adam nechápavo pozrel. Ona sa naňho len jemne pousmiala. Po skončení hodiny vyšla z triedy ako posledná, no zastavila ju niekoho ruka. Otočila sa a zbadala Adama.
„O čo ti ide, Linensová?"
Melany sa len usmiala a povedala: „Videla som, že potrebuješ moju pomoc, tak som ti pomohla. Ale s tým dejepisom viem, že si poradíš sám."
Adam zostal úplne zarazený. Nikto mu ešte takto neoponoval. Pustil Melaninu ruku a odišiel. Melany sa vybrala ku svojej skrinke, vybrala si z nej telesnú a zamierila rovno do telocvične, ale stratila sa, pretože prerábali budovu školy. Vošla to temnej miestnosti. Zavrela za sebou dvere a snažila sa nájsť vypínač, ale nemohla ho nájsť. Otočila sa, že otvorí dvere, ale nešli otvoriť. Melany odstúpila od dverí a otočila sa do temno temnej tmy. Otvorila tašku. Snažila sa v nej nájsť aspoň nejaký zdroj svetla. Vybrala mobil a zasvietila na ňom svetlo. Prechádzala po miestnosti a hľadala východ von. Okolo nej bolo plno starých popísaných lavíc a stoličiek. Na laviciach boli popísané rôzne telefónne čísla, citáty, povzbudivé slova a vety, ale aj nenávistné odkazy. Melany však najviac zaujala lavica plná nenávistných slovov a viet. 
ZOMRI. V TEJTO DŽUNGLI PREŽIJÚ LEN NAJSILNEJŠÍ! STÁLE ŤA SLEDUJEM! SOM VŠADE, ALE TY MA NEVIDÍŠ... SI ĎALŠÍ NA RADE... Melany len nechápavo krútila hlavou. To...to nemôže byť pravda. Určite to nemá nič spoločné s mojím snom... NIE MELANY! Nemôže to tak byť. Určite je to len nešťastná zhoda náhod. No, zrazu začula za sebou kroky. Rýchlo sa otočila, no niekto jej buchol do ruky a jej spadol mobil na zem. Okamžite mala ruky ako vo zveráku. Znova si spomenula na svoj sen. Možno pred týmto sa ma snažil varovať. 
„Kto si?"
Melany úplne zmeravela. Mala sucho v ústach ako na Sahare. Sťažka prehltla.
„Ja..." zlyhal jej hlas.
„Pýtam sa ešte raz. Kto si?" Povedal dosť drsným hlasom. Melany sa snažila predýchať šok.
„Ja som Melany Linensová." Veľmi sa snažila nerozplakať.
„Ou..." povedal zaskočené. Pomaly jej uvoľnil ruky.
„Prepáč, nevedel som, že si to ty. To som ja, Adam Olsen." Melany sa spomaľoval tlkot srdca. „Ehm...nevieš ako sa s tadiaľ dostať. Trošku som tu zablúdila a neviem ako sa dostať von," povedala Melany s rozrušením hlasom.
„Áno, nasleduj ma." Melany rýchlo zodvihla mobil a pozrela naň. Bol v poriadku, aj keď mal zopár škrabancov. Adam jej podal ruku a začal ju viesť cez miestnosť. Prešli mohutnými dverami sa ocitli sa hneď vedľa dverí od telocvične.
„Veľmi ti ďakujem," povedala Melany s úsmevom.
„Za málo. Splatil som ti dlh s tou francúzštinou," povedal preňho až nezvyčajne milým hlasom. Potom sa otočil a odišiel. Melany sa pred otvorením dverí otočila a pozrela sa na Adamov mohutný chrbát. Možno sa aj úplný drsniak sa vie premeniť na citlivého chlapčeka. Pomyslela si Melany posmešne. Potom otvorila dvere a ponáhľala sa prezliecť do úboru.