Temný Sen

Kapitola 4 - Stále môže byť aj horšie...

Ráno vstávala z príjemného sna. Bol to zvláštny pocit. Ak si prestaví ten podivný deň, ktorý sa jej zdal na míle vzdialený... nechce sa jej veriť, že to bolo včera. Chtiac-nechtiac sa snažila vstať z postele. Vtáčiky za oknom štebotali do nového dňa, na stromoch začínali kvitnúť pestrofarebné kvety a kde tam sa už objavovali prvé náznaky plodov. Melany znova opakovala svoju rannú rutinu – rozčesanie vlasov, nasadenie šošoviek, obliecť sa a zísť dole po schodoch. Na stole ju už čakali palacinky s javorovým sirupom a lesným ovocím.
„Dobré ráno," povedala Melany s obrovským úsmevom.
„Niekto ma, ako vidím, dobrú náladu. Nie ako večera," povedala mama a úsmev je opätovala. Melany sa pustila do raňajok s obrovskou chuťou. Za pár minút bol tanier vylízaný do čista. Zobrala tanier do ruky a umyla ho.
„Ty musíš mať dnes strašne dobrú náladu, keď si sama od seba umyla tanier."
„No," povedala Melany neisto, „aj ja môžem mať niekedy takýto deň." Vybrala z chladničky jahody, sandwich na desiatu, z kuchynskej skrinky vytiahla plastovú krabičku a krabičku jablkového džúsu. Všetko starostlivo poskladala do krabičky. Nakoniec pridala hrsť arašidov. To by mohlo stačiť. Pomyslela si. V tom zatrúbil školský autobus a ona už utekala ako gepard.
„Ahoj mami," stihla ešte zakričať. Hodila krabičku do tašky, obula si tenisky a utekala do autobusu. Sadla si na svoje klasické miesto. Zapla si hudbu a pozorovala okolie. V tom si spomenula na citát na sedadle pred ňou... no nebol tak. Presvedčila sa či je to naozaj ten istý autobus, čo včera. Na sedadle spolusediaceho bolo včera malé rezné poškodenie. A bolo tam aj teraz. Možno je to iba zhoda náhod a v tomto autobuse je také isté poškodenie ako v tom druhom. Pomyslela si, aj keď tomu sama neverila. Už zastavovali pri ich škole. Melany sa rýchlo postavila. Pri dverách stál Adam. Nikdy nevidela Adama ísť autobusom... má predsa vlastné auto. Keď zbadal Melany len sa na ňu usmial a zakýval jej. Melany však naňho hodila taký nenávistný pohľad, aký v živote na jej tvári nebolo vidieť. Ako mi môže pokaziť deň jeden malý, rozmaznaný týpek? Pomyslela si znechutene. Vystupovala z autobusu, no na zástavke ju čakal Adam.
„Ahoj," hodil na ňu svoj zvodný pohľad.
„Prečo si išiel autobusom? Veď máš auto... Čo odo mňa chceš?" Melany chrlila otázky jednu za druhou. Bola ako vymenená. V živote nebola taká nahnevaná ako teraz.
„No, prepáč, že sa starám. Mimochodom, autobusom som išiel preto, lebo sa mi pokazilo auto. Musel som ho nechať v oprave," povedal a otočil sa jej chrbtom. Melany pochopila, že sa nesprávala veľmi vhodne a rýchlo sa za ním rozbehla. Predsa len nemôže za to, čo všetko sa včera stalo.
„Adam, počkaj! Nemyslela som to tak," zastavila ho a pozrela sa mu do očí. Jeho belasé oči boli plné smútku.
„Len včera to bol zvláštny deň a stále som sa z neho dobre nevyspala." Adamove oči sa trošku rozveselili.
„No, dobre. Odpúšťam ti. Ale ver mi, že by si si to mala veľmi vážiť..." povedal už s úsmevom na tvári. Potom sa otočil a išiel do školy. Melany sa snažila držať s ním krok. Potom si uvedomila slová, ktoré pre chvíľou Adam povedal. Určite to bola stopercentná pravda. Predsa len, bol zapletení v zopár zločinoch v tomto meste. Je si istá, že za tie roky si musel vybudovať reputáciu... a určite neodpúšťa len tak niekomu. Sťažka prehltla. Melany sa rýchlo snažila vymyslieť inú tému.
„Akou hodinou začínaš?"
„No," povedal a potom sa na dlhší čas zamyslel. „...myslím, že dejepis."
Melany sa len ironicky usmiala a povedala: „Kto ti nakoniec urobil tu esej?"
Adam žmurkol na Melany a povedal: „To je prísne tajné..." Podržal jej dvere, aby cez nich mohla prejsť. Čo je na tom až také tajné? ...žeby niekoho donútil. Pomyslela si, ale táto myšlienka sa jej vôbec nepáčila. Chcela čím skôr od neho odísť. Nemala z neho dobrý pocit.
„A akou hodinou začínaš ty?" opýtal sa Adam, keď stáli pri Melaninej skrinke.
„Ou, počkaj. Pozriem sa." Otvorila skrinku a pozrela na rozvrh.
„Chémiou," povedala napokon.
„Zaujímavé..." podotkol Adam, „radšej by som teraz sedel na Chémií ako na Dejepise..." Melany presne vedela o čom hovorí. Tiež nemala rada Dejepis. Bol pre ňu nudí. Boli tu témy, ktoré by ju zaujímali, ale v škole sa neučia.
„Viem ako sa cítiš. Ani ja nemám veľmi rada Dejepis," povedala napokon.
 Adam na to odpovedal: „Sú tu určité témy, ktoré by boli zaujímavejšie a mali by sa v škole vyučovať, ale bohužiaľ život nie je spravodlivý." Melany neverila, že Adam má rovnaký názor na Dejepis ako ona.
„Presne to isté si hovorím aj ja," povedala.
„Fajn, ja už budem musieť ísť. Tak čau," povedal Adam nakoniec.
„Ok, čau," odpovedala mu. Otočil sa a kráčal ku svojej skrinke. Ruky si dal do vreciek a ležérne kráčal cez chodbu. Melany z neho nemohla spustiť oči. Čo sa to s ní deje? Nikdy sa takto nesprával a už vôbec nie ku mne. Rýchlo si vytiahla zo skrinky pomôcky a vydala sa do triedy. Po vkročení do triedy sa na ňu zase obrátili všetky pohľady. Neboli tu však žiadne fifleny. Bolo tu zopár šprtov, športovci, gotici a nejaký týpkovia s dramaťáku. Sadla si vedľa svojej kamarátke Kayly. Bola to klasická gotička. Čierne očné tiene, bledá pleť, tmavé vlasy s fialovým melírom, tmavofialový rúž, na obočí sa jej ligotal piercing v tvare srdiečka. Upierala na Melany svoje tmavozelené oči. Na sebe mala oblečené fialové džínsy, čierne tričko a mikinu a na nohách mal obuté vysoké čierne čižmy.
„Ahoj," povedala Melany.
„Čau," odpovedala jej Kayly. Ich kamarátstvo začalo asi tak pred dvoma rokmi, keď mali robiť spoločnú prácu na chémiu. Nezostali im partneri a tak museli robiť spolu. Odvtedy sú dobrými kamarátkami. Boli odlišné, ale rovnaké. Aj keď vzhľadovo boli úplne iné, názorovo boli úplne rovnaké. Nikdy sa neriadili podľa niekoho názoru alebo teórie. Vždy verili v seba a svoje rozhodnutia. Zazvonilo na hodinu. Do triedy vošiel pán Grand, učiteľ chémie. Mal na sebe laboratórny plášť. Všetci žiaci sa postavili na znak pozdravu. Gestom im naznačil, aby si sadli.
„Žiaci, priebeh dnešnej hodiny bude vyzerať takto: napíšete si poznámky zo strany 28. A na dnešnej hodine si urobíme zopár pokusov. Tu som vám priniesol laboratórne plášte a ochranné okuliare."
Na stôl hodil kopu plášťov a okuliarov. Všetci žiaci sa postavili a zobrali si plášť a jedny okuliare. Melany priniesla plášť a okuliare aj Kayle. Pustili sa do prvého pokusu. Ten prebehol bez žiadnych problémov. Pustili sa do ďalšieho. Melany sa rozhodla, že tento pokus skúsi urobiť sama. Začala prilievať glycerol do Manganistanu draselného. Malo sa to po nejakom čase vznietiť... no, nič sa nedialo. Melany začala mat zlé tušenie.
„Kayly," povedala náhle, „radšej sa vzdiaľ. Nemám z toho dobrý pocit." Hneď po dopovedaní vety jej to vybuchlo rovno do tváre. Zrazu začala strácať vedomie...