Temný Sen

Kapitola 5 - Najväčší poklad

Pomaly otvárala oči. Silne svetlo jej však dovolilo otvoriť oči len do malých štrbiniek. Je toto nebo...alebo peklo? Pomyslela si. Pocítila silnú bolesť v hlave. Fajn, ak by som bola v nebi, tak by som necítila bolesť. Toto je určite peklo. Zrazu začula hlasy.
„...mala by byť v poriadku, len ta rana na jej tvári sa tak ľahko nezahojí. Určite tam zastane jazva," povedal príjemný ženský hlas.
„Len dúfam, že to nebude nič vážne..." povedal ustarosteným hlasom pán Grand.
„Ako som vám povedala, nemáte sa čoho báť. Nič vážne sa nestalo... ale mala obrovské šťastie. Pár centimetrov vedľa a mohla byť mŕtva. Našťastie sa to nestalo... tak sa vráťte do triedy a nerobte si starosti. Všetko je v úplnom poriadku," povedala s úsmevom ich školská lekárka, slečna Maysenová.
„Tak fajn. Ak by sa niečo zhoršilo, okamžite príďte za mnou."
„Môžete sa spoľahnúť." Potom pán Grand odišiel. Slečna Maysenová prišla k Melany.
„Koľko som bola mimo?" opýtala sa náhle Melany.
„Asi 20 minút. Akonáhle sa to stalo, pán Grand nestratil duchaprítomnosť a priviedol ťa ku mne. Až potom prišlo to, že sa začal o teba báť," povedala jej pravdivo.
„A čo sa stalo s mojou tvárou? Počula som ako ste hovorili o nejakej rane a že sa tak ľahko nezahojí... a že mám šťastie, že žijem..." Slečna Maysenová si len povzdychla.
„Ty si to všetko počula?"
„Áno, bohužiaľ," povedala skleslo Melany.
„Ak budeš pripravená vstať tak mi to povedz, fajn?" Melany len nepatrne prikývla. Po pár minútach zazvonil zvonček a hneď na to stál vo dverách do ošetrovne Adam.
„Čo sa stalo?" opýtal sa na celú miestnosť.
„Pán Olsen, slečna Linensová musí odpočívať. Nevyrušujte ju." No Adam ju nepočúval. Prišiel rovno ku Melany.
„Čo sa stalo?" opýtal sa znovu, teraz však s kľudnejším hlasom.
„Trošku sa mi nepodaril jeden pokus... a vybuchol." Adam vyzeral strašne rozrušene.
„Mal som na teba dávať lepší pozor," povedal strašne potichu, ale dosť hlasno na to, aby to počula Melany. Prečo si to vyčíta? Nemôže predsa za to, že som pokazila pokus...
„Nevyčítaj si to, prosím. Nemôžeš za to. Je to moja chyba, že som nedávala pozor..." povedala previnilo Melany. Adam na ňu pozrel zraneným pohľadom. Zazvonilo na hodinu.
„Už budem musieť ísť. Dúfam, že budeš v poriadku. Čau..." povedal Adam, aj keď bolo na ňom jasne vidno, že nechce odísť. No, musel... musel isť na hodinu. Nakoniec zostala Melany sama so slečnou Maysenovou.
„Už sa cítim lepšie..." povedala Melany. Stále cítila bolesť v hlave, ale nie takú silnú ako predtým.
„Fajn, pomôžem ti vstať. Podaj mi ruku." Melany jej podala ruku a ona ju vytiahla do sedu. Celý svet sa s Melany zakrútil. No, potom sa to ustálilo.
„Zavolám tvojej mame. Nadnes máš voľno," povedala veselo slečna Maysenová.
„Mohla by si mi nadiktovať číslo tvojej mamy?" Melany automatický povedala číslo. Slečna Maysenová sa prihovorila Melanynej mame. Akonáhle počula Melanina mama čo sa stalo, začala šalieť. Slečna Maysenová sa ju snažila ukľudniť bežnými frázami ako Všetko bude v poriadku. Alebo Nič vážne sa nestalo. Potom slečna Maysenová zložila a pozrela na Melany.
„Mama je už na ceste." Pomohla Melany postaviť sa a prešla s ňou pár krokov. Neskôr ju už postila samu. Melany sa nakoniec sadla do kresla, ktoré mala slečna Maysenová na ošetrovni.
O 20 minút neskôr prišla mama. V tvári bola bledá ako stena, ktorá stála vedľa nej.
„Nechcete si sadnúť, pani Linensová. Nevyzeráte dvakrát najlepšie..." vyzvala ju slečna Maysenová.
„Nie. To je v poriadku, len... som trošku rozrušená z Melany."
Slečna Maysenová sa na ňu prísne pozrela a povedala: „Sadnite si vedľa Melany a hlavne sa ukľudnite. Nechcem, aby ste mi tu odpadli a určite by ste s tým nepomohli ani Melany. Počkajte tu. Prinesiem vám vodu." Zobrala pohár a rýchlo utekala po vodu.
„Čo sa ti vôbec stalo?" opýtala sa rozrušene Melanina mama.
„No, robila som jeden pokus, ale nejako sa mi nevydaril." Mama si len oprela hlavu o ruky a zhlboka dýchala. Celá táto zaležitosť je strašne zobrala. Prišla slečna Maysenová a podala vodu Melaninej mame. Ona ju na jeden glg vypila.
„Už je vám lepšie?" opýtala sa slečna Maysenová.
„Áno."
„Fajn, až teraz vás môžem pustiť niekam. Pred chvíľou ste vyzerala, ako keby ste stala z mŕtvych," povedala slečna Maysenová. Melanina mama pomohla Melany vstať. Podoprela ju rukou a snažila sa ju narovnať.
„Dovidenia," povedala slečna Maysenová.
„Dovidenia a ďakujeme za ošetrenie," povedala Melany za obidve. Pomaličky kráčali ku autu.
„Môžem ťa pustiť?" opýtala sa opatrne Melany mama.
„Už to nie je až také strašne. To už prejdem sama." Melanina mama pomaly pustila Melany. Nastúpili si do auta a celú cestu mlčali. Melany sa zdalo, že jej mama je dnes nejaká nepokojná. Ako keby sa niečo stalo, ale nechcela jej to povedať. Zastavili pri ich dome. Melany pomaly vystupovala z auta. Mama k nej hneď pribehla.
„Neboj, už som v poriadku," pousmiala sa na mamu, ale mama jej venovala len nervózny úsmev. Melany prišla domov a išla do svoje izby. Vybrala notebook a pustila si jej obľúbený film Dark Knight. Pri filme úplne zabudla na okolnosti dnešného dňa. No, hneď potom sa vrátila do reality. Z nudy sa pozrela na Facebook. Zistila, že ma jednu správu... a jednu žiadosť o priateľstvo. Klikla na žiadosť. ADAM OLSEN. Neverila vlastným očiam. Čo sa tomu chlapcovi deje? Určite sa zbláznil. Dlho rozmýšľala či to príjme, ale nakoniec si povedala, že nemá čo stratiť. Potom sa pozrela na správu. Napísala jej Kayly.

Kayla Swanová
Si v poho? 18:48

Melany Linensová
Áno. Neboj. Ten výbuch mi
neurval polku hlavy. :P 21:40

Kayla Swanová
A máš nejaké dlho dlhodobejšie
následky? :P 21:41

Melany Linensová
No, okrem poškodenia mojej
hrdosti a rebelskej jazvy pod okom...
ani nie. :D 21:45

Kayla Swanová
Aspoň sa môžeš predvádzať
pred chlapcami, že si bojovala so
žralokom. ;D 21:48

Melany Linensová
Ha, ha, ha. Strašne vtipné :P
Inač ako bolo dnes v škole? 21:50

Kayla Swanová
Dnes si bola najpreberanejšia
téma na našej škole. Každý sa
pýtal, čo sa stalo. :P Stala si sa
hviezdou ani nevieš ako. :D 21:51

Potom pokračovali rôzne dievčenské témy. Zrazu zaklopala na dvere Melaninej izby jej mama.
„Vstúp!" zakričala Melany.
„Doniesla som ti večeru," povedala a v ruke niesla tanier s jedlom. Boli to spagetti.
„Mami, deje sa niečo?" spýtala sa Melany náhle. Videla na maminej tvár ten výraz musím ti niečo povedať.
Jej mama si len povzdychla a povedala: „Je tu niečo, čo ti musím povedať. A určite sa ti to nebude páčiť," urobila dramatickú pauzu, „tvoj otec nás tak celkom neopustil. Vlastne pravdepodobne ani nevie, že má dcéru." Melany na ňu pozrela skleneným pohľadom.
„Čo tým myslíš?" povedala náhle Melany.
„Tvojho otca som vlastne ani ja poriadne nepoznala. Poznala som ho na jednej party. Cítila som sa s ním iná. Ako keby som dokázala premôcť každé zlo na tejto zemi. Bol ako stelesnenie anjela v ľudskej podobe. Vtipný, charizmatický, milý... Po pretancovanom večery sme sa spolu vyspali. No, po ňom ráno nezostali žiadne stopy, len lístoček s popisom: Nie som tým, kým si myslíš, že som. Od vtedy som žiadnemu chlapovi neverila." Melany zostala úplne zaskočená. To všetko, čo o otcovi vedela bola jedna veľká lož.
„Prečo si mi to nepovedala skôr?" opýtala sa nakoniec.
„Ja neviem. Nechcela som ti ničiť ilúzie..." Melany sa len pozrela na mesačný svit, ktorý svietil rovno do jej izby.
„A prečo si sa mi to rozhodla povedať práve teraz?"
„Neviem. Mala som potrebu ti to povedať... ako keby ma môj vnútorný hlas nabádal, aby som ti to povedala." Melany pozrela na mamu.
„Asi nemá zmysel sa na teba nahnevať... aj tak nakoniec pochopím, že to nemalo nejaký väčší zmysel. Vlastne tebe môžem vďačiť za to, že som tu. Každý ťa presviedčal, aby si sa ma vzdala... ale ty si to neurobila, aj keď si mohla." Potom ju objala.
„Už len o tento fakt ťa mám radšej," povedala so slzami v očiach.
„Och, Melany. Nikdy by som sa ťa nevzdala. Si predsa moja dcéra." Dlho potom sa objímali. Pozreli sa do svojich zaslzených očí. Jedna aj druhá si uvedomovali, že oproti nim sedí ich najväčší poklad. Bez tej druhej by bol tento svet o ničom.
„Som šťastná, že mám dcéru ako si ty," povedala a vstala od nej.
„Choď už radšej spať. Zajtra vstávaš skoro do školy. Dobrú noc, zlatko." Melany si utierala slzy a usmiala sa na svoju mamu.
„Aj tebe, mami." Potom mama odišla a zavrela za sebou dvere. Melany vypla notebook, obliekla si pyžamo a ľahla si do postele. Pozorovala okrúhly mesiac, ktorý na ňu svietil. Milovala noc a mesiac. Mesiac ju pomaličky uspával a ona sa nechala unášať svetom snov.