I AM WOLFIE ||1. ✔

1.Dážď

Povzdychla som si. Prší. Už tretí deň a to bez prestávky. Lezie mi to už na nervy. Byť celý deň zatvorená v malej chatke, je pre mňa ako za trest. Mám rada voľnosť a prírodu, nie štyri steny, z ktorých nemôžem vyjsť. Je to horšie ako väzenie, keďže kľúče od chatky mám ja. Odtiahla som sa od okna a odišla do kuchyne. Musela som niečo robiť, inak by som sa zbláznila. K môjmu šťastiu tu mám Tigi, inak by som sa už naozaj zbláznila.

Tigi je vlčica. Moja najlepšia priateľka a spolu s Ruby, sú moje jediné priateľky, ktoré sa dajú nazvať skutočnými priateľkami. Ruby je však ďaleko, preto mám o nej poslednej dobe iná minimálne informácie. Tigi našťastie žije spolu so mnou. Bez nej by som tu tie posledné tri dni najskôr ani neprežila. Nedá sa tu robiť takmer nič. Mám tu niekoľko kníh, ktoré čítam a z ktorých sa aj postupne učím všetko, čo potrebujem. Môžem tu napríklad aj variť, ale to je zbytočné, keď nejem mäso. Našťastie som aspoň veľký milovník kníh a je jedno akých.

'Tigi večera, poď sa najesť.' Zvolala som na ňu v mysli a ďalej si potichu pospevovala melódiu piesne, ktorú mi spievala Rhenesis. Tigi na moje zavolanie hneď pribehla a ja som pred ňu položila misku s mäsom. Keďže je vlk, potrebuje dostatok potravy a zelenina to teda nie je. 'Ďakujem.' Povedala mi a ja som sa musela usmiať. 'Nemáš zač a dobrú chuť.' Popriala som jej ako inak, než v mysli a prešla som k stolu, na ktorom som mala položenú misku s čerstvým ovocím. Vzala som si jedno jablko a sadla si k stolu.

Asi ste už prišli nato že som takto trocha iná. Viem sa rozprávať so zvieratami, rozumiem im a to iba vďaka mojej úžasnej komunikácii pomocou mysle. No nie vždy to je skutočne úžasné. Sú chvíle, kedy sa Amiri pýtam, prečo to musím vedieť práve ja. No niekedy sú chvíle, keď som za to nesmierne vďačná.

Moje meno je Wolfie Crystal a mám sedemnásť. Moje meno je odvodené od bytosti, ktorá ma našla a zachránila mi život. Nečudujem sa, že moja najlepšia priateľka je vlčica, keďže som s vlkmi spätá od kedy si pamätám. Žijem v lese, kde ich často stretávam. Mojim vzrastom pripomínam skôr trpaslíka, než človeka. Som nízka no chudá. Tato kombinácia je podľa mňa divná a vcelku neužitočná. Ak potrebujem nikoho zastrašiť, skôr ma vysmejú, než by so strachom utiekli. Jediné, čo je na mne ako tak divé, sú moje vlasy. Krvavo červená farba je mojou pýchou. Je to asi jediná vec, ktorú mám na sebe rada. Siahajú mi po pás a väčšinou sú rovné, no keď zmoknem a potom vyschnú, sú brčkavé. Ako vravím, hotová divočina.

Moje oči sú ďalšia kapitola, o ktorej môžem rozprávať. Oči mám väčšinou modro zelené, ale niekedy sa menia podľa mojej nálady. Naozaj iba niekedy. Zmena farby mojich zreničiek je iba veľmi obmedzená a takmer nič ju nedokáže ovplyvniť. Farbu mojich očí riadia emócie, ktoré sú rovnako búrlivé, ako moje neposedné vlasy. Mojimi očami by som aj uzatvorila monológ o mojej divnosti.

Z kuchyne som odišla rovno do svojej spálne, kde som sa prezliekla do bielej košele, ktorá mi siaha do polovici stehien a ľahla si do postele. Veľmi rada som brala veci svojim bratom. Asi tak ako každá sestra, ktorá mala niekoľko starších bratov. O niekoľko minút sa ku mne pridala aj Tigi, ktorá jedným plynulým skokom pristála na posteli vedľa mňa. Objala som ju okolo trupu a hlavu si ponorila do jej mäkkej srsti.

'Myslíš, že bude aj zajtra takýto upršaný deň?' Opýtala som sa jej smutným tónom, ktorý odzrkadľoval moje vnútorné pocity. 'Neviem, ale nemusel by byť.' Odpovedala mi a pritúlila sa ku mne ešte viac, čo znamenalo, že som jej hlavu mala pod mojim krkom. Ležala na posteli s nohami pod sebou a ležala na bruchu, no jej hlava sa vždy ukryla pri mne. 'Dúfam, že nebude. Už z toho sedenia doma prichádzam o rozum.' Povedala som pravdivo a so slabým úsmevom. Odtiahla som sa od Tigi a rýchlo sfúkla sviečku pri posteli. "Dobrú noc." Popriala som jej a prikrývku si vytiahla vyššie.  'Aj ja dúfam, dobrú.' Po niekoľkých dlhých minútach sa mi konečne podarilo zaspať. Zvuk padajúceho dažďa ma dokonalo upokojil. Aspoň na niečo bol ten dážď dobrý.