I AM WOLFIE ||1. ✔

28.Nie si mi ničím!

Trevis

Absolútne netuším čo mi to napadlo, no milujem, keď Wolfie privádzam do šialenstva, strachu, neistoty. Ja chcem byť jej istota, bezpečie, ale sám u nej vyvolávam opak.

Keď sa krčila pod mojím telom opretá o ten strom, kde som ju možno prirazil trochu tvrdšie, než som chcel, mal som hlavu zahmlenú túžbou.

Túžbou po nej, po jej tele, krvi.. V tej chvíli, hlavne po jej sladkej krvi. Aj keď som ešte nemal tú česť, ochutnať ju, vedel som, že je sladká. Cítil som to.

Jej oči, inokedy modro zelené, boli posiate ružovými škvrnkami. Buď bola v rozpakoch, alebo sa bála. A čo bolo viac pravdepodobné..? Áno, to druhé. Bála sa ma. To som chcel dosiahnúť, presne to, som potreboval. Keď sa bojí, prestáva sa brániť. Stráca nádej a jej odhodlanie, dostať sa do bezpečia, dostať sa nejako odo mňa preč, sa stráca. Ale aj tak, niekde v kútiku mňa, som jej nechcel ublížiť.

Preto som ju pobozkal. Hej, hlúpy nápad. Ja viem. Hlavne čo sa týka mňa. Aj keď som to už spravil viackrát.. vždy sa mi to páčilo a chcel som viac. Po dlhom, fakt dlhom presviedčaní, začala spolupracovať a ja som na tých správnych miestach, začal ožívať. Čo bolo.. no.. jednoducho na nič. Wolfie je iná. Je to jediné dievča, ktoré ma vie skrotiť. Aj keď to teraz tak nevyzerá, vždy ma má v hrsti. Čo je problém, pretože to, by mala vedieť iba moja kráľovná.

A tu sa dostávame k ďalšiemu problému. A to môjho partnerského stavu. Takže som vytesnil všetky myšlienky na to, ako si predstavujem Wolfie v bielych svadobných šatách, neskôr s korunou na hlave no a napokon troch malých faganov, ktorý by behali okolo nás a hrali sa s drevenými mečmi, zatiaľ čo ja by som objímal Wolfie zozadu a držal jej rastúce bruško, kde by bola moja malá princezná..

Radšej som jej odpovedal, keď sa ma pýtala na ťažkú otázku, ktorá ma naozaj vystrašila. Ale zaujalo ma niečo iné. Opäť som sa zameral na jej odhalený krk. A znova som všetko videl červeno. Už ma to začínalo otravovať.

Prešiel som si jazykom po tesákoch a pritiahol si Wolfie k sebe tesnejšie. Otvoril som ústa a začal sa približovať k jej krku, odkiaľ na mňa volala jej krčná tepna. Tak lákavá. Hm.. No jej slová, boli poriadnou sprchou.

"Sľúbil si, že mi neublížiš. Pamätáš?" Opýtala sa ma celkom pokojne. Prečo mi to pre Merlina robíš, Wolfie. Položil som si hlavu do záhybu jej krku a stisol ju pevnejšie. Wolfie ma začala hladiť po vlasoch, čo ma dosť upokojovalo a bol som jej za to vďačný. Dofrasa! Vždy vie ako na mňa..

"Trevis!" Zakričal na mňa zadychčaný Felix. Tak sa zdá, že som s Wolfie ušiel ďalej, než som chcel. Už som sa chystal, že mu niečo poviem, keď som sa otočil a do tváre mi vrazila Felixova päsť. Vrhol som sa na Felixa a nezostal mu nič dlžný. Kútikom oka som zaregistroval Wolfie, ako sa ju Tigi snaží upokojiť. To ma rozčúlilo ešte viac. 'Ty bastard, ako si jej mohol takto ublížiť!' Vrieskal po mne v hlave Felix. Niekedy ma vážne serie, že sa vieme rozprávať pomocou myšlienok. Uškrnul som sa. Vrazil som mu päsťou do tváre a nohou mu vrazil do brucha. 'Je moja vec, čo s ňou robím! Teba do toho nič nie je! Aj keby som ju chcel roztrhať, teba je do toho hovno!' Zavrčal som naňho a vyhol sa jeho pästi. No aj tak ma stihol zasiahnúť druhou. "Urob to ešte raz a zabijem ťa!" Zavrčal na mňa Felix a išiel sa na mňa vrhnúť. Odfrkol som si. "Hoo.. Skôr ja zabijem teba!" Vysmial som sa mu a vrazil mu päsťou do brucha. Len to s ním pohlo dozadu a sykol bolesťou. A to som sa ani nesnažil! Ha.. Slaboch jeden. Ja mu tiež nerozkazujem ako sa ma správať k Tigi. Dofrasa! A to som ešte jeho princ! Budúci kráľ!

Len matne som si uvedomoval, že Wolfie po nás niečo skríkla. Stále som bol zameraný na Felixa a kypel som hnevom. Mal som chuť roztrhať ho. A to doslova. 'No čo princiatko.' Vysmieval sa mi. 'Máš dosť?' Pokračoval ďalej a ani netušil akú chybu robí. Uškrnul som sa. 'Mal si pravdu...' Odvetil som mu. Zdvihol obočie a čakal, kým dokončím vetu.

'Wolfie by som takto ublížiť nemal. Ale za to Tigi. Hmm.... Čo myslíš?' Tváril som sa zamyslene. Čo som aj bol, no nad úplne iným, než si on myslí. 'Ty jeden odporný sviniar!' Zakričal na mňa a rozbehol sa. Presne toto som čakal. 'A neboj, nezostanem len pri krvi. Vezmem si ju celú.' Zvodne som naňho žmurkol, nech len pochopí, ako som to myslel. 'Ty.. Ty..!' Začal sa znova rozkrikovať. 'Ty sa k nej ani len nepriblížiš! Nie to, že by si sa jej vôbec ešte dotkol!' Zakričal na mňa a ohnal sa päsťou. Kopol som mu do píšťaly a rukou zarazil jeho päsť. 'Určite je v posteli poriadna divoška. Je predsa vlk. A.. Krv chutí predsa najlepšie po telesnom uspokojení. Veď vieš.. Uspokojíš po tom aj hlad.' Zlomyseľne som sa na neho uškrnul. 'Ak sa jej čo i len dotkneš, Wolfie skončí stokrát horšie, než si vieš predstaviť!' Ľadovo na mňa zavrčal. Toto bola posledná kvapka! Zabijem ho tu! A teraz!

Už som po ňom išiel skočiť, že mu ten podrezaný jazyk vytrhnem a hrdlo podrežem, keď sa mi okolo nôh začal tvoriť ľad, ktorý sa začal posúvať až k môjmu pásu. "Čo to...?' Začal som. "Ako do...?" Tento raz začal Felix. Obzrel som sa okolo seba a hneď mi to bolo jasné. Kurva! Že mi to nenapadlo skôr! "Wolfie ihneď ma pusť!" Zavrčal som na ňu. Pretočila očami. "Wolfie!" Skríkol som jej meno cez zaťaté zuby. Opäť som videl červeno. Tak ako rýchlo sa tá hmla vyparila, tak rýchlo aj prišla.

"Keď budeš po mne vrieskať, nič nedosiahneš." Odfrkla si. "Ale.. Vlastne.. treba sa ti schladiť.. takže.." Milo sa na mňa usmiala a ľad posunula až k mojej hrudi. Felix sa uchechtol a ja som po ňom hodil pohľad, ktorý by mohol zabíjať.

"Za toto zaplatíš! Som tvoj princ, tak ma pusť!" Začal som po nej vrieskať odznova. Ak ma ihneď nepustí, neručím za seba! "Ale ty nie si môj princ! Nechápeš?! Nie si mi ničím! Máš v hlave naozaj tak prázdno?!" Zvrieskla po mne a tá jedna veta ma dostala. 'Nie si mi ničím!' Moje srdce sa rozletelo. Áno. Aj ja mám srdce. Pozrel som na ňu a v jej očiach som zbadal slzy. Môj pohľad ihneď zmäkol.

"Wolfie.." "Nie!" Skočila mi do reči. "Ty sa už ku mne ani len neozývaj!" Povedala, no jej hlas sa pomaly lámal. Zaťala päste a ľad sa pomaly rozplynul. Chcel som ísť k nej, no začala vrtieť hlavou a ruku zdvihla pred seba. Zastal som. "Povedal si.. Sľúbil si.., že môžem odísť kedykoľvek budem chcieť." Povedala už pokojnejšie, ale mňa neoblafla. Jej oči hovorili niečo iné. Nebola v takom poriadku, bolelo ju to. A poviem vám, cítil som sa hrozne, keď som vedel, že je to všetko len vďaka mne. Otočila sa na Tigi a zašepkala. "Prepáč." Zvesila ruky a zapichla pohľad do zeme. "Odchádzam." Povedala takmer nečujne a otočila sa na odchod. Ja som tam iba stál, akoby ten ľad bol ešte stále okolo mojich nôh. Ale nebol tam. Bol v mojom srdci.