I AM WOLFIE ||1. ✔

11."Otrávený?!"

"Takže.. To ty si mi pomohol z tej lúky?" Neisto som sa opýtala Trevisa. Na tvári mu pohrával hravý úškrn a jeho oči svietili radosťou a pobavením. Určite sa zabáva na tvojej neistote. Smial sa môj vnútorný hlas. Kušuj! Týmto mi teraz naozaj nepomôžeš. Odpovedala som mu a dúfala, že som to nepovedala Tigi.

"Áno. Zachránil som ťa. Vieš, až tak bezcitný nie som, ako si ty myslíš a bola to predsa moja vina, že nás napadli." Jeho tvár zvážnela, no dlho mu to nevydržalo. Previnilo som sklonila hlavu. Pomaly som prikývla a ešte pohodlnejšie sa zababušila do deky, do ktorej ma po dôkladnom ošetrení zabalili. Bol už večer a my sme sedeli okolo ohňa, ktorý založil Ash s Felixom. Trevis sa odo mňa odmietal vzdialiť. Vraj ak ma zachránil, mal by na mňa dávať pozor. Prišlo mi to smiešne, no milé zároveň.

Veď si to zrekapitulujme.

1; Vtrhol do môjho domu.

2; Vkuse sa so mnou hádal a bol na mňa nepríjemný.

3; Musím kvoli nemu a jeho priateľom prejsť nebezpečnú, najmenej dvojtýždňovú výpravu.

4; Robil si zo mňa srandu.

5; Zachránil ma pred pádom z "útesu" v Klamlivom lese.

6; A... To najdôležitejšie, zachránil ma pred Sedmokráskami a chce na mňa dávať pozor.
Čo som sedemročné decko?! Veď mám sedemnásť!

Rekapitulácia je na konci. Z toho dedukujem, že ma častejšie zmeny nálad ako ja. Nemajú v mestách zariadenia, kde sa liečia psychicky labilný ľudia? Hmm..

Z môjho zamyslenia ma prebrala až pohybujúca sa ruka pred mojimi očami. "Á-áno?" Zakoktala som. Trevis sa na mojej očividnej dezorientácii dobre bavil. "Hovoril som, že Ash s Felixom a Tigi odišli po ďalšie drevo, nech nám oheň vydrží do rána a po pri tom sa chystajú aj najesť." Usmial sa na mňa a ukázal svoje dokonalé biele zuby, ktoré už pri pohľade budili strach, nepokoj a boli, u svätej víly Amiri, poriadne ostré. Mimovoľne som sebou trhla a odsunula sa od neho ďalej. Nad tým sa len uškrnul a prisunul sa ku mne bližšie. Snažila som sa odsunúť preč, ale chrbtom som narazila do stromu. Stisla som viečka a snažila sa ukľudniť si dych. Vedela som, že počuje tlkot môjho srdca a môj zrýchlený dych.

Medzitým sa Trevis dostal až ku mne. Oči som neotvorila, ale na tvári som pocítila jeho studený dych. "Otvor oči." Zašepkal mi pri uchu a prstom ma pohladil po líci. Odtiaľ sa posúval nižšie až na krk, z ktorého mi odhrnul deku. Otvorila som oči a naše pohľady sa stretli. Prstom ma stále hladil po krku, druhou rukou ma chytil za bok a palcom ho pohladil. Naskočila mi husia koža a dych sa mi zasekol v hrdle. Nevedela som, čo ma v pláne a netušila som, či sa mi to páči, alebo nie.

"Mali by sme ti tie obväzy vymeniť." Žmurkol na mňa a uškrnul sa. Jednou rulou mi začal sťahovať deku. "Do-dobre." Zakoktala som keď som mala deku okolo pása. Na protest bolo neskoro. "Najprv ti vymením ten na krku, na bruchu a nakoniec ten na ruke. Rana, ktorú si mala na nohe, bola len škrabnutie, takže k tomu sa vracať nebudeme." Pomaly mi začal odmotávať obväz z krku. Dával si pozor, nech mi nijako neublíži. Bol tak zameraný na môj krk, že si vôbec nevšímal, ako si ho skúmavo prezerám, za čo som bola naozaj vďačná. V jeho smaragdových očiach bolo jasne rozpoznateľné sústredenie. Mali tak intenzívnu zelenú farbu a na to ako sa tváril, že je chladný, boli jeho oči teplé a hrejivé. Pery mal stisnuté do rovnej čiary a obočie skrčené. Vlasy mu padali do očí. Skôr než som sa stihla rozhodnúť čo robím, som zdvihla ruku a odhrnula mu vlasy z čela. Prstami pravej ruky som sa mu jemne dotkla čela a vlasy posunula na bok.

Ten dotyk mnou prešiel ako prúd elektriny. Kontrast mojich teplých prstov a jeho chladného čela. Zamrzol v pohybe a oči presunul z mojej rany na moju tvár. Hľadala som v nich čokoľvek, čo by mi povedalo, čo si o tom myslí. No nič som nenašla. Už zase boli neprehľadné ako doteraz. Tak ako som si ho skúmavo prezerala ja, tak si ma prezeral aj on. Zahryzla som si do pery.

Z nášho hľadenia si do očí, nás vyrušilo odkašľanie. Naraz sme sa otočili a zbadali vysmiatych Asha, Felixa a Tigi. Začervenala som sa až po špičky uší a s mojimi krvavočervenými vlasmi, som musela vyzerať komicky. Radšej som svoj pohľad presunula na moje ruky prikryté dekou a sklonila hlavu, nech mi moje vlasy zakryjú tvár. "Takže ste sa spriatelili?" Culil sa na nás Felix. "Vtipné.." Ozval sa Trevis. "Len jej mením obväzy, keďže vy dvaja ste niekam zdúchli." Povedal cez zaťaté zuby. Och.. Zamračila som sa. Takže stále som len problém. "Samozrejme." Odpovedal mu Felix a presunul pohľad inam.

Na moje veľké prekvapenie, Trevis pokračoval v práci. Od krku sa premiestnil k bruchu. "Dostať tú Sedmokrásku z tvojho krku nebolo ľahké." Poznamenal Ash a priložil drevo do ohňa. "Mala si tam hlboké rany po zuboch. Ani po uhryznutí upírom, také neostanú. No aj tak to krvácalo menej než tvoj bok." Povedal a rukou ukázal na moje brucho. "Vyzleč si tričko." Povedal Trevis ľadovým hlasom. Trhla som sebou. Ani náhodou sa pred nimi nevyzlečiem a už vôbec nie pred Trevisom. Mračila som sa naňho. "Nerob drahoty. Ako si myslíš, že som ti to obviazal keď si mala šaty." Pretočil očami. A ja som si myslela, že sa zmenil. Pretočila som nad svoju naivitou očami a dala si dole tričko. Teraz som bola červená hádam až po hrudník. Hlavu som radšej otočila na druhú stranu, nech sa na to nemusím pozerať.

Keď sa ma dotkol, znova mnou prešla tá energia. Nechápala som tomu. Keď sa ma niekto dotkol, nikdy som nič také necítila. Jeho dotyk bol studený, no mnou prešla horúčava a ten blbý sejf sa znovu začal otvárať. Skôr ako sa otvoril, som ho pochovala hlboko do svojej mysle. Zalapala som po dychu, keď mi stiahol obväz a sykla bolesťou, keď sa ma dotkol. "Nevyzerá to dobre. Asi je to zahnisané. Musíme to umyť." Mračil sa Trevis a skúmavo si prezeral ranu. Preto som svoj pohľad tiež presunula na svoju ranu. Bola naozaj hlboká. Tiahla sa cez ľavú stranu môjho brucha a nevyzerala dobre.

"Svätá Amira!" Vykríkla som potichu. Ale asi nie dosť potichu, akoby som chcela. "Čo sa stalo?!" Otočili na mňa svoje pohľady. "No ehmm... Keď ste mi to prvýkrát obviazali, vybrali ste mi niečo z tej rany?" Opatrne som sa opýtala. Trevis sa zamračil. To nevyzerá dobre. Okomentoval to môj vnútorný hlas. "Áno. Mala si tam malý nôž." Povedal Trevis a pozrel mi do očí. "Och.." Zatočilo sa mi v hlave. Ak by som nesedela, určite by som spadla. Musela som sa oprieť, no pritom som si takmer roztrhla stehy. Bolestne som zatvorila oči a sykla bolesťou. Začala som rozmýšľať.

Šanca, že to nič neznamená tu je, ale nie je taká veľká, ako by som chcela. Sedmokrásky si ešte pre istotu svoje zbrane máčajú do jedu, ktorý je zložený z rôznych rastlín. Tieto rastliny samé o sebe jedovaté nie sú, ale ak sa spoja, vznikne veľmi silný a účinný jed. Protilátka sa vyrába veľmi ťažko, keďže na výrobu jedu sa používa veľmi veľa kvetov. Môj organizmus dokáže vytvoriť protilátky na jedy, ale tento je príliš silný aj na mňa.

"Hej.. Si v poriadku? Čo sa deje?" Pýtal sa ma Trevis. Jeho hlas neznel tak chladne ako predtým, teraz bol celkom milý Pokrútila som hlavou a oči stisla ešte pevnejšie k sebe. "Wolfie.." Chytil ma za bradu a otočil k sebe. Pozerala som mu do očí. Chcela som uhnúť, no jeho pohľad mi to nedovoľoval. "Ten nôž bol otrávený." Šepla som potichu. "Čože!" Vykríkol Trevis. "Otrávený?!" V očiach mu prebleskli iskričky hnevu a... strachu?