I AM WOLFIE ||1. ✔

22.Otázka

Ráno som sa zobudila v Trevisovom náručí. Pomrvila som sa a párkrát zažmurkala, kým som si zvykla na slnko, ktoré sa sem predierala pomedzi konáre stromov. Musela som zaspať, pretože si inak neviem vysvetliť, ako je možné, že som sa zobudila takto. Pomaly, aby som ho náhodou nezobudila, som otočila hlavu na Trevisovu tvár. Vyzeral ako keby spal, no upíri nevedia spať. Nie, naozaj. Vyzerajú tak, no nikdy nespia, iba ležia bez pohnutia, ako predátor, ktorý číha na svoju korisť. Opatrne som zdvihla svoju ruku a jemne mu ňou prešla po líci. Pri tom dotyku, ma prijemne striaslo a naskočili mi zimomriavky. No nebolo to z toho, že jeho pokožka bola studená. S rukou na jeho líci, som ho znova začala pozorovať. V dlani ma pichalo jemné strnisko, ktoré bolo aj vidieť. Jeho tvár vyjadrovala pokoj a mier, čo je u upíra rarita. Väčšinou sa mračia, ukazujú tesáky, ak sa usmejú, tak jedine úškrnom. Zrazu moju ruku prekryla tá jeho a ústa sa mu skrútili do úsmevu. „Dobré ráno." Poprial mi a pootvoril svoje smaragdové oči. „Bré." Odpovedala som a pokúsila sa o úsmev. „Ako sa ti spalo? Dúfam, že dobre. Pretože ja som spal vynikajúco." Opýtal sa ma a pritiahol si ma k sebe pevnejšie. "Dobre. Myslím." Zamrmlala som a nervózne si zahryzla do pery.

"Si v poriadku Wolfie?" Starostlivo sa ma opýtal a obzrel si ma. "Áno.." "Nie.." "Neviem." Priznala som nakoniec a sklonila hlavu. Sama som nevedela, či som v poriadku. Podľa všetkého nie som. Som smutná, nahnevaná a.. Čo si budem nahovárať, neskutočne ma štve, že sa onedlho naše cesty rozídu a my sa už nikdy neuvidíme. Už nikdy nebudem počuť jeho nákazlivý smiech. Už nikdy nebudem počuť jeho, niekedy zachrípnutý hlas. Už nikdy neuvidím jeho nádherné smaragdové oči, v ktorých sa mu vždy odrážali jeho pocity. Už nikdy nepocítim to medvedie objatie, ktoré mi tak rád dáva. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie, nebudem plakať. Som dosť silná na to, aby som to zvládla. No aj tak som potiahla nosom. Asi nie tak silná, ako by som chcela byť.

"Neplač, som tu s tebou." Hovoril mi do ucha a pevne ma objal. Rýchol som sa otočila a obkročmo si naňho sadla. Ruky som mala na jeho pleciach a pozrela mu hlboko do očí. Ako mi len zadržiavane slzy a vzlyky dovolili, som sa zasmiala, ale veľmi to ako smiech neznelo. "Vážne? Si tu?" Opýtala som sa ho sarkasticky. "Ale o chvíľu nebudeš, tak ma rovno pusť a nerob to horšie." Povedala som cez zaťaté zuby a nechty mu zarývala do pliec. "Wolfie.." Začal hovoriť, no chlapec mal smolu. "Nie! Žiadna Wolfie?" Hneď som mu skočila do reči a zamračila sa. Musí to robiť tak ťažké? "Teba tam čaká rodina, priatelia. A mňa nikto. Mám len strážcov, ktorý majú povinnosti, takže na mňa nemajú čas a Tigi, ale ako ju vidím s Felixom, tak sa už nevráti a ja zostanem znova sama. Tak mi to, u svätej Amiri, nesťažuj! Zdvihni sa a choď, odtiaľto už trafíte aj sami." Povedala som, sklonila hlavu a začala vstávať. Tak ako rýchlo som splanula, som aj rýchlo zhasla.

No nestihla som sa ani postaviť a už som znova sedela na Trevisovi. Jeho ruky si ma k sebe poriadne tisli, až som mala pocit, že ma rozpučí. Hlavu som si bola nútená položiť do záhybu jeho krku. "Wolfie.. Myslíš si, že by som ťa nechal len tak odísť?" Opýtal sa ma a pobozkal na vrch hlavy. Ruky som mu tesnejšie obmotala okolo krku a snažila sa neplakať. "A-áno..?" Odpovedala som neisto, no aj tak to vyznelo ako otázka. "Tak to je kravina! Nikdy by som ťa nenechal len tak, to si pamätaj. A už si zabudla? Mal som sa ťa predsa niečo opýtať." Hovoril s obrovským úsmevom. Má pravdu, zabudla som. Mykla som plecami. "Tak trochu som na to zabudla." Priznala som nakoniec. Nemalo cenu, klamať mu. Ako odpoveď mi bol jeho nákazlivý smiech, ktorý som mala tak veľmi v láske. "To si celá ty." Pobavene povedal. Zdvihol mi rukou bradu a pobozkal ma. Zamrzla som v pohybe. Toto som naozaj nečakala, bolo to to posledné, čo som si myslela, že urobí. Telom sa mi začalo šíriť prijemné teplo a bozk som mu začala nemotorne oplácať. Usmial sa do bozku a ešte viac si ma k sebe pritiahol, ak to vôbec ešte bolo možné. Ruky som mu zaplietla do jeho havraních vlasov a pomaly potiahla. Zavrčal mi do bozku a tentokrát som to bola ja, kto sa usmial.

Ha! Aspoň v niečom si bola dobrá.

Ignorovala som hlas v mojej hlave a plne sa sústredila na Trevisa.

Jeho ruky išli z môjho pása na stehná a postupne, mučivo pomaly, ich posúval vyššie, až sa dostal na zadok, za ktorý ma k sebe pritiahol. Keď nám došiel kyslík, vlastne len mne, odtiahli sme sa od seba. Pozerala som mu do očí, v ktorých tancovali iskričky šťastia a na jeho perách bol široký úsmev.

"Tak a teraz sa ťa niečo opýtam." Povedal a dal mi rýchli bozk na ústa. Bola som príliš omámená, no aj tak sa mi na tvári pohrával malý úsmev. Pomaly, možno až príliš pomaly, som sa vrátila do reality. Nadvihla som obočie, nech sa už konečne pýta. "Dobre ty nedočkavec." Zasmial sa a môj úsmev sa ešte viac rozšíril. "Chcel som sa ťa opýtať, nechcela by si ísť so mnou do môjho kráľovstva?" Opýtal sa ma celkom vážne. Ostala som sedieť ako obarená s vyvalenými očami. Ísť s ním? K nemu domov? Medzi toľkých upírov? K jeho nevlastnej matke, ktorá na ňom hľadá chyby, aby ho mohla vždy zdrbať a následne dokázať jeho otcovi, že sa na kráľa nehodí? Ak by som išla, išla by aj Tigi? A čo Rhenesis? Aj neviem!

"Trevis.. J-ja.. Ja." Snažila som sa zo seba niečo dostať. "Ak nebudeš chcieť ísť, ja to pochopím. Len to prosím zváž. Nechcem o teba prísť." Povedal a oprel si čelo o moje. Povzdychla som si. Naozaj som ho nechcela stratiť a chcela som byť s ním, aj keď to bolo príliš rýchle. Dobre... Boli sme spolu celkom dlho. Viac ako dva týždne. Takmer tri a niečo. Všetko sa to pretiahlo a vidina smrti nás spojila ešte viac, no dokázala by som všetko opustiť a ísť s ním? Bola som stratená.

Mam ísť, alebo nie?

<•>