I AM WOLFIE ||1. ✔

7.Začiatok cesty

Ráno ma prebudila vôňa palaciniek, ktorá sa šírila z kuchyne. Vstala som z postele a pretiahla si stuhnuté telo. Obliekla som sa do tmavomodrej košele, čiernych nohavíc a obula si topánky. Spravila som rannú hygienu a odišla za úžasnou vôňou.

V kuchyni ma čakalo prekvapenie. Za sporákom stál Trevis, ktorý vo vzduchu pretočil palacinku. Oprela som sa o zárubňu a pozorovala ho. Musí sa uznať, že nevyzerá najhoršie. Jeho dlhšie čierne vlasy mu padali do tváre, na ktorej mal zamyslený výraz. Môj pohľad padal z jeho pliec cez chrbát stále nižšie a nižšie. Musela som si zahryznúť do pery, taký to bol výhľad. Vlastne vyzeral viac než dobre. Nebolo pochýb o tom, že mal celý zástup obdivovateliek. No ja s k ním nepridám. Nikdy. Aj keď... Z môjho pozorovania ma vyrušil otravný hlas.

"Neruším náhodou?" Opýtal sa ma Trevis s víťazoslávnym pohľadom, ktorý hovoril 'Nachytal som ťa, ale mne to nevadí, kľudne pozeraj.' "Ani nie. Vieš pokazil si to v momente kedy si otvoril ústa." Povedala som mu a žmurkla naňho. Tentokrát som mala víťazoslávny úsmev na tvári ja. Jeho smaragdové oči bola kapitola sama o sebe. Ak by ich mal niekto iný než on, spravím všetko, čo by som v tých očiach videla. Odjakživa som mala slabosť pre zelené oči. A tieto boli obzvlášť nádherné.

S úškrnom na tvári som ho obišla a sadla si za stôl. Nedala som na sebe poznať, kam sa moje myšlienky uberajú. Trevis predo mňa položil plný tanier palaciniek. Vyzeral pri tom akoby ho mučili. Rozhodne mi ich nechcel dať. Ani by som sa nečudovala, keby mi do nich napľul.. Uškrnula som sa a pustila sa do jedla ignorujúc fakt, že ich mohol otráviť.

Medzitým prišli do kuchyne Ash, Felix a Tigi. "Bre ráno." Pozdravil Felix s úsmevom na tvári a sadol si oproti mne. "Bré." Odzdravila som mu a pokračovala v jedení. Ash niečo zamrmlal o kráľovských raňajkách a pustil sa do jedla. Asi narážal na to, že tie palacinky spravil princ, dedič trónu. Na to, že tie palacinky spravil Trevis, boli naozaj výborné. Keď sme všetci dojedli, sadli sme si do obývačky. Tigi hneď priskočila ku mne a uložila si hlavu na moje nohy. Celý čas som ju hladkala po hlave.

"Tak prečo ste sem v noci prišli?" Opýtala som sa ich a pozerala na Tiginu čiernu srsť, ako sa prehýba pod náporom môjho hladkania. "No...Tigi nás našla a nejako nás priviedla sem." Povedal Felix s pohľadom upretým na Tigi. Usmiala som sa a pozrela na Tigi. 'Ďakujem.' Povedala som jej a môj úsmev sa rozšíril. Takže dá na mňa predsa len nehnevala.

"Dobre." Povedala som a pozrela sa na nich. Nadýchla som sa a spustila. "Kráľovná chce aby som vás previedla v bezpečí cez lesy. V tomto kráľovstve nemá nikto rád upírov. Rozhodne nie tak arogantných a namyslených. Keby zistili, že je medzi vami princ, mohlo by to viesť ku katastrofe. Vydieranie, mučenie, smrť a vojna. To všetko by sa mohlo stať. Rozhodne však nemôže. Vojna by zničila všetko. Takže vaše zadky dostanem za horu a všetci budeme žiť tak ako do teraz." Povedala som na jeden nádych a zalapala po dychu.

Prekvapene na mňa pozerali, no k slovu sa akosi nemali. Zdvihla som obočie. Čakala som, že sa k tomu vyjadria aspoň trocha. Ako prvý sa ozval Trevis. "My si vieme poradiť aj sami. Nepotrebujeme tvoju pomoc!" Zavrčal na mňa cez zaťaté zuby. Ash s Felixom prekrútili očami a strelili po ňom vražedné pohľady. "Trevis tým chcel vyjadriť, ako sa na to teší a dal tým jasný súhlas. Je veľmi rád, že to pre nás spravíš. Takže to berieme a môžeme vyraziť ešte dnes." Povedal Felix s úsmevom, ktorý som mu hneď opätovala. Pozrela som sa na Asha, ten sa usmieval tiež. Preniesla som svoj pohľad na Trevisa, mračil sa. Prekrútila som očami. Kedy sa jemu niečo páčilo?

•

"Fajn. Také dva týždne a ste naspäť doma. Ak sa samozrejme niečo nepokazí. To by potom trvalo dlhšie." Povedala som. Bolo niečo okolo jednej poobede a my sme sa chystali na cestu. Našťastie som sa už ako malá naučila kúzla, ktoré boli vhodné na cestovanie, preto so sebou nikdy nenosila žiaden batoh. To čo budem potrebovať alebo chcieť si vyčarujem jednoduchým pomyslením. Alebo si to skôr premiestnim z domu k sebe. "Môžeme ísť?" Opýtala som sa ich a stiahla si pevnejšie šnúrky na topánkach. "Áno." Odpovedali všetci zborovo, no každý s iným tónom. Toto ešte len bude sranda. Vzali sme si veci a vyrazili v pred.

"Kde vlastne žijete?" Opýtala som sa ich po niekoľkých minútach cesty. "No...Vidíš tamtú horu?" Opýtal sa ma Ash. Ukazoval na najvyššiu horu v širokom okolí. Dostať sa k nej by nám zabralo viac ako jeden týždeň, tak ďaleko bola. Odtiaľ bolo vidno len obrysy a farby. Akoby ste mali slabý zrak a zabudli si okuliare.

"Áno, vidím." Povedala som a stále na ňu pozerala. "Tak nejako ju vidíme z nášho mesta. Ibaže z druhej strany." Povedal Ash a usmial sa na mňa. "To ale nebola odpoveď na moju otázku. Viem, že žijete za tou horou. Ak by som to nevedela, prečo by sme inak išli k nej?" Opýtala som sa ho. "Ty niečo aj vieš?" Opýtal sa posmešne Trevis. 'Ha ha!' Ignorovala som ho.

"Dobre, dobre ty mudrc. Žijeme na vyvýšenom mieste. Uprostred vysokého kopca, skoro hory a na ňom je obrovský hrad. Pri ňom, už na nižších miestach sú domy, kde žijú bohatší, šľachty a podobne. Čím ideš ďalej od hradu tým sú domy menšie, nie sú veľmi pekné a ani pevné. Je to ako v stredoveku. Myslím tým, že čím si od hradu ďalej, tým nájdeš chudobnejšiu vrstvu." Vysvetlil Ash a celkom ignoroval Trevisovu poznámku.

"Aha. A máte aj nejaké hradby alebo opevnenie?" Opýtala som sa ho, naozaj ma to zaujímalo. "To nie, nemáme." Povedal Trevis, čo ma prekvapilo. Asi bol už dlho ticho. "Ale ak by vás napadli, ako by sa obyčajný ľudia ubránili? Veď by ich všetkých pozabíjali. Amira! To je strašné, myslíte len na seba. Ste len obyčajný sebci, nič viac." Pokrútila som hlavou a radšej zrýchlila krok. Toto bolo strašné. Ako nemôžu myslieť na svoj ľud?! 'Kľud, Wolfie..' Upokojovala ma Tigi. 'Nie každý je ako ty..'

<•>