I AM WOLFIE ||1. ✔

19."Skoč!" "Somár!" "To nestojí za reč!"

Zhlboka som sa nadýchla a začala hovoriť, čo ma ťažilo na srdci. "Len sa snažím, aby to bolelo menej." Zatvorila som svoje oči a sklonila hlavu. "O čom to rozprávaš?" Opýtal sa ma a rukou ma pohladil po vlasoch. Mhmm... "Mám ťa rada Trevis, si môj kamarát a ak nepočítam Tigi, tak asi aj jediný, keďže zvyšok je skôr moja rodina." Odpovedala som mu so sklonenou hlavou a očami upretými na svojich čiernych vyšších topánkach.

Tie šnúrky nemajú rovnako zaviazané mašličky.

"Jediný?" Zasmial sa. "Asha s Felixom nepočítaš? A čo tie ostatné tvory, ktoré sme stretli?" Zdvihol mi hlavu a donútil ma pozerať mu do očí. Pretočila som očami. "Asha s Felixom takmer nepoznám, teba už áno. Oni dvaja trávia všetok čas spolu, alebo s Tigi. A čo sa týka ostatných? Sú väčšinou v zvieracej podobe, alebo sú naozaj zvieratá. A je to naozaj rozdiel, keďže Ja som človek. Je potom ťažké žiť medzi nimi, keď som tu jediný človek. Vieš ako to myslím? Si prvý 'človek' s ktorým som za posledné roky hovorila. Ak znova nepočítam svoju rodinu." Vylievala som si srdce.

"Notak.. To som nevedel." Snažil sa ma ukľudniť. Odtiahol ma od stromu a pevne objal. Rozvzlykala som sa mu do hrude. Slzy som sa už nesnažila ani len zastaviť, nechala som ich voľne tiecť. "A vieš čo je najhoršie?" Opýtala som sa ho medzi vzlykmi. Pozrel sa na mňa s otázkou v tých jeho smaragdových očiach. "Že ty odídeš a na mňa zabudneš. Ani raz si na mňa nespomenieš. Ale ja.. ja nezabudnem, budem spomínať a ľutovať ako sme sa hádali a robili si napriek." Trpko som sa zasmiala. Naozaj ma to trápilo.

"Nezabudnem. Ako by som mohol? Si prvé dievča, ktoré sa mi dokázalo postaviť. Vieš o mne takmer všetko. To skôr ja môžem povedať, že ty zabudneš na mňa. Na takého.. A teraz citujem.. '..arogantného, namysleného princa, s egom väčším ako hora, ku ktorej ideme...'" Začali sme sa obaja smiať. Áno, to som mu povedala ešte prvú noc, keď sme spali pod holým nebom. Vtedy sa naozaj správal ako idiot. Narokom mi položil otvorenú fľašu vedľa mojich bokov a keď som zaspala, nejako som do nej musela udrieť a vyliať ju. Ráno sa potom nevedel prestať smiať. Vraj som sa počúrala, vraj to ale nevadí, stáva sa to. Haha.. Veľmi vtipné, vtedy som mu povedala tú vetu. A ako bonus na torte, na druhú noc som začala spať na strome. Z takej výšky som mala pekný výhľad. A čo by nečakal, ráno som sa smiala ja. Moje schopnosti ovládať živly, sa niekedy naozaj zídu. Vtedy chodil mokrý celý deň.

"Takže.. znova priatelia?" Neisto sa ma opýtal. Môj pohľad zvážnel. Keď už nič iné, aspoň sa s ním trochu pohrám. "Uhm..." Zatvárila som sa, že nad tým naozaj rozmýšľam. Povzdychla som si a začala očami behať sem a tam. Trevis znervóznel ešte viac a zahryzol si do pery. "Keď tak naliehaš.." Pokrčila som nezaujato ramenami. Zamračil sa, no to som už nevydržala a začala sa smiať. Ten zmätok v jeho tvári bola výhra, ale keď sa mu tvárou mihlo pochopenie, vedela som, že je zle. Rýchlo som sa mu vykrútila z rúk a začala utekať. 'No počkaj!" Zakričal za mnou a rozbehol sa aj on.

Bežala som najrýchlejšie ako som vedela, až do kým ma niečo neudrelo do chrbta a nezvalilo na zem. Pretočila som sa tak, aby som ležala na chrbte a snažila sa zadržať smiech, ktorý sa mi dral z hrdla. "Myslela si si, že mi utečieš?" Spýtal sa ma s úsmevom Trevis a sadol mi obkročmo na nohy. "Možno som v to dúfala." Zasmiala som sa. Pokrútil hlavou, dal mi bozk na čelo a položil svoje ruky na moje boky. "No toto ťa možno naučí, že mi nemáš utekať." Šibalsky sa na mňa usmial. O ou toto bude zlé. Preblesklo mi hlavou.

Z ničoho nič ma začal štekliť. K mojej smole som extrémne šteklivá. Hneď som sa začala krútiť. Veľmi mi to nepomohlo, len čo si na mňa lepšie sadol a takmer mi znemožnil pohnúť sa. "Tre-Trevis!" Skríkla som pomedzi smiech. "Áno? Čo by si rada?" Milo sa ma opýtal. No to určite, už len tá hraná dobrota bola na mňa veľa a keď sa ku mne nahol, až sa naše nosy takmer dotýkali, skoro som sa rozsypala.

Toto si chcela stratiť?

Jedna jeho ruka chytila obe moje a pridržala ich nad mojou hlavou. "Keď nič, tak nič. Mohol som prestať a pustiť ťa, ale keď ty nič.." Povedal nezaujato a mávol nad tým rukou. "Nie! Teda, Áno! Pusti ma!" Prosila som ho a zahryzla si do pery. Zasmial sa a znova sa ku mne nahol, no stále bol odo mňa ďaleko. "No.. už je neskoro." Pokrčil ramenami a znova ma začal štekliť. Tentokrát to bolo horšie než predtým, aj keď ma šteklil len jednou rukou, ale tou druhou ma držal za ruky tak, aby som sa nemohla už vôbec pohnúť. Krútila som hlavou a smiala sa ako šialená. "Prosím...!" Kričala som. "Pro-prosím.. Prestaň už!" Od smiechu mi začali tiecť slzy. "A čo zato?" Znova ten jeho úškrn. "Nespálim ti vlasy? Neviem! Nebudeš chodiť celý deň mokrý?" Snažila som sa ho presvedčiť, nech ma pustí. No moje ponuky mu ani veľmi lákavo nezneli. Usmial sa tým jeho nádherným úsmevom, kde odhalil svoje biele špicáky. Lákala ma predstava pobozkať ho a prejsť mu po nich jazykom. Možno by som ešte stále cítila krv. Nad svojimi myšlienkami som potriasla hlavou a pozrela mu do očí. Chvíľu trvalo než sa náš pohľad stretol. Keď zdvihol oči z mojich pier k mojim očiam, vedela som, že myslíme na to isté. Teda, v podstate to isté.

Keď sa ku mne začal pomaly skláňať, vykrútila som si ruku z jeho zovretia a zastavila ho priložením môjho prstu na jeho pery. "Nie. Nerob to ešte ťažšie." Zašepkala som. Nechápavo sa na mňa zamračil. Usmiala som sa, aj keď smutne. Keď nevedel ktorá bije, bol naozaj rozkošný. Zahryzla som si do pery a ruku mu priložila na líce. "Je sranda sa na teba pozerať, keď si zmetený." Potichu som sa zasmiala. Len nado mnou pokrútil hlavou a pomohol mi vstať. Rukou som zo seba zhodila neporiadok, ktorý sa na mňa prilepil pri tom ako som ležala. Trevis prešiel za mňa a z chrbta mi oprášil posledné nečistoty. "Ďakujem." Usmiala som sa naňho. "To nestojí za reč. Mám svoje vlasy rád." Povedal, no trhalo mu kútikmi úst. "Somár!" Udrela som ho lakťom do brucha. "Len poď. A dúfaj, že sa nebudú príliš vypytovať." Potiahla som ho za ruku.

"Mám lepší nápad." Uškrnul sa na mňa. Amira! Čo mu znova napadlo.. Postavil sa predo mňa a trochu sa prikrčil. "Skoč." Povedal a uškrnul sa. Nechápavo som sa naňho pozrela a zdvihla obočie. "Skoč. Mi. Na. Chrbát." Každé slovo poctivo zdôraznil. Pretočila som nad ním očami a skočila. Hneď ma chytil a moje nohy obmotal okolo svojho tela. Svoje ruky som obmotala okolo jeho krku a hlavu si položila na jeho rameno. "A teraz môžeme ísť." Povedal s úsmevom Trevis. "Hijó! Koník." Smiala som sa spolu s ním. Možno spolu strávime už len pár hodín, tak prečo si ich neužiť naplno?

<•>