I AM WOLFIE ||1. ✔

4.Okolie

Ráno, keď som sa zobudila, vyletela som rovno z postele na nohy. Ihneď som si spomenula na minulú noc. Ako som len mohla tak kľudne spať? Amira! Potriasla som nad sebou hlavou. Mohli mi niečo spraviť, no žijem. A moja izba bola dobre zabezpečená. Dokonca sa sem ani nikto nesnažil dostať. Vydýchla som si. Mágia bola niekedy veľmi užitočná. Pozrela som na Tigi, ktorá ešte ležala na posteli a išla som do kúpeľne kde som sa umyla a učesala si vlasy do vysokého copu. Vrátila som sa do svojej izby a obliekla si tesné čierne nohavice, ktoré som vybrala zo skrine. K tomu som si vzala čierny top na ramienka a ako inak aj čierne topánky. Takto aspoň vyniknú moje červené vlasy a na pohyb to bolo veľmi funkčné oblečenie. Nebola som až tak naivná, aby som tým upírom slepo verila. Tigi mala z časti pravdu. Upíri boli zbrklé a horkokrvné stvorenia, ktoré sa často riadili hnevom. Keď som bola hotová, odišla som z izby.

Keď som vošla do kuchyne, boli tam už tí traja z noci. "Bré ráno." Zvolala som. Som predsa slušne vychovaná. "Dobré." Odpovedal Ash s Felixom naraz, na čo som sa potichu zachichotala. Teraz sa ukázalo, kto má dobré vychovanie. Trevis sa len mračil a niečo nezrozumiteľné zamrmlal. Bolo mi to fuk. On jediný, sa ku mne správal hnusne, preto som jeho správanie a celkovo jeho samého, ignorovala. Nebudem si robiť zbytočné problémy. Aj tak som nevedela, či nebudem mať problém keďže som ich tu nechala a zrejme to boli ako sa povie, votrelci, ktorí nemali povolenie vojsť do týchto lesov.

Pozerala som von oknom a usmiala som sa úsmevom od ucha k uchu. Prestalo pršať. Konečne! Aspoň nejaká dobrá správa. "Tigi, dnes pôjdeme konečne von a poď sa najesť." Zavolala som na ňu stále s úsmevom na tvári. 'Veď už idem a keď už neprší môžu vypadnúť.' Prišla do kuchyne. "Tigi." Pretočila som očami a dala pred ňu misku s jedlom. Nemala som rada, keď bola takáto zlá. Najmä ak sa pritom hnevala aj na mňa.

"Hm.. tak my už pôjdeme. A ďakujeme za suché veci a že sme tu mohli ostať." Povedal Ash a usmial sa na mňa. Všetci mali na sebe ich oblečenie, takže to odo mňa bolo najskôr v izbe. "V poriadku." Povedala som a čakala, kedy sa opýtajú na cestu z lesa.

Vlastne je to komplex lesov, ktoré tvorili jedno veľké kráľovstvo. Bolo to veľké bludisko a poriadne nebezpečné. Najhoršie je to v Dračej doline, kde žijú draci. Dračia dolina bol vlastne iba prechod k hore, kde bol dračí hrad. Ďalšie nebezpečné miesto bolo pri útese Osemnohých, kde je možné nájsť aj troj metrových pavúkov. Všetky bytosti som mala rovnako rada, ale priznajme si. Obrí pavúci? A samozrejme nemôžem zabudnúť na jazero Čierneho Piráta, ku ktorému sa viaže hrozivá historka. Alebo skôr legenda.

Vyprevadila som ich von a zamávala na rozlúčku. Som zvedavá koľko im bude trvať, než prídu nato, že sa odtiaľto sami nedostanú. "Tak čo Tigi? Ideme von?" Otočila som sa na ňu a venovala jej úsmev. 'Áno.' Zvolala nadšene. Konečne mala inú náladu.

________________________

Už asi hodinu sme vonku a za ten čas sa k nám pridali ešte štyria vlci. Leo, ten má srsť tiež čiernej farby ako Tigi, ale na pohľad má Tigi srsť ešte o čosi tmavšiu, než Leo. Potom je tu Sam. On má svetlohnedú srsť a je z nich najmladší. A zároveň vždy najhladnejší. Ďalej Rem a Tim. Dvojčatá. Srsť majú sivú a miestami sa nájdu biele alebo až čierne fľaky. Ale obaja sú úplne inej povahy.

'Tak čo budeme robiť teraz?' Opýtala som sa ich keď sme sa prestali naháňať. Bola som celá udýchaná a vyčerpaná. 'Netuším, ale som hladný.' Povedal Sam. Aké nečakané. 'Aj ja.' Ozvalo sa od ostatných. 'Ach! Ako môžete byť hladný veď ani nie pred hodinou ste jedli. Ja som mala za ten čas iba jedno jablko a nie som hladná.' Nechápala som ich. 'Veď preto aj tak vyzeráš. Si nízka a chudá.' Povedal Sam. 'Mala by si viac jesť. Ja nechápem, ako môžeš takto vydržať.. To ťa vážne hreje láska k.. ' neodpovedal Leo. 'Neopováž sa to dokončiť.' Skočila som mu do reči. Presne som vedela, koho meno, chcel povedať.

'Cítim tu upírov.' Zavrčal Tim a týmto nám prekazil začínajúcu hádku. 'Sú to tí zo večera?' Opýtala som sa Tigi. 'Práve teraz máme možnosť sa ich zbaviť.' Povedala Tigi nadšene. 'Nikto nikoho zabíjať nebude. Určite nevedia nájsť cestu preč. Bude zábava ich pri tom sledovať.' Zasmiala som sa. 'To máš pravdu. Myslia si že sú bohviečo a ani nedokážu ani nájsť cestu von.' Pridala sa ku mne Rem.

"Ahoj, Wolfie!" Zakričal Ash, ktorý už stál predo mnou. Zrejme si nevšimol moju spoločnosť. Slabo som sa naňho usmiala. Po mojej pravej strane stála Tigi s Timom a po ľavej Leo, Rem a Sam. Medzi tým čo si nás Ash všimol a začal prezerať prišiel Trevis s Felixom.

"Tak ako? Už ste našli cestu?" Opýtala som sa ich. Pozerali raz na mňa a raz na vlkov ktorí na nich neprestavali vrčať. "Uhm.. to sú tvoje zvieratká." Opýtal sa Felix, ignorujúc moju otázku. "Oh, toto je Tigi, tu už poznáte. Toto je Tim." Povedala som a ukázala na čierneho a sivého vlka po mojej ľavej strane. "A toto sú Leo, Rem a Sam." A následne ukázal na zvyšných troch po mojej pravici.

Ash, Felix a Trevis sa na seba pozreli. Boli z toho zjavne dosť vykoľajený. Najskôr nečakali, že narazia na toľkých vlkov a ešte k tomu s dievčaťom. "Takže čo vás privádza do tejto časti lesa?" Opýtala som sa ich a zdvihla obočie. Keď už ignorovali moju prvú otázku, tak začnem odznova. 'Len sa nerozosmej. Pozri na tie ich pohľady. Je to ešte lepšie ako by sme ich hneď zabili.' Povedala Rem so smiechom v hlase. 'To je.' Pritakala Tigi a ja som mala silnú potrebu pretočiť očami.

"Pokúšame sa dostať z tohto lesa." Povedal Trevis podráždene. "A nedarí sa vám to." Pokývala som hlavou, jasne si vedomá toho, čo je vo veci. "To nie! Vieme sa odtiaľ dostať. Už sme aj našli aj cestu." Povedal znova podráždene. "Jasné myslíš takú krivú, so skoro zelenými kameňmi?" Opýtala som sa ho, aj keď som už odpoveď poznala. "Áno, takú sme našli. Išli sme po nej ale podarilo sa nám ju stratiť." Povedal Felix trochu zahanbene. "To je dobré, že ste ju stratili." Odpovedala som. Trevis sa zamračil ešte viac, ak to teda ešte vôbec ide. "Prečo by to malo byť dobre?!" Vyštekol po mne Trevis. Tim a Rem sa k nemu posunuli bližšie, načo začali viac vrčať a štekať. "Tim, Rem." Pohrozila som im načo sa stiahli späť. Aspoň že nestratili chladnú hlavu.

"Tá cesta vedie k jazeru Čierneho Piráta. V tom jazere žije 'Čierny Pirát' a každého, koho nepozná rovno zabije. Alebo nejak tak.. Neviem ako to presne je, no vy by ste to neprežili. Legenda hovorí, že si tam stráži poklad. Ale možno to je iba úplne obyčajná morská príšera. Niekedy bolo to jazero spojené s morom. No časom to všetko zaniklo a to chúďa tam ostalo." Povedala som, mykla plecami a usmiala sa na nich. "Oh, to sme nevedeli." Povedal Ash. 'Ten pohľad ako by si práve naložil do gatí.' Smial sa Leo. "Hej, radšej sa nedržte žiadnych chodníkov, vedia dobre klamať. A vyhýbajte sa Dračej doline a útesu Osemnohých. Tam by ste takisto mali jasnú smrť." Povedala som lásky plným hlasom. V Dračej doline by neznámych ihneď zabili. A to druhé... No.. Pavúci sú kapitola sama o sebe. "Ahojte." Zamávala som im a rozbehla sa aj s vlkmi ku mne domov. Keď si nežiadali pomôcť, tak načo by som sa trápila?

'Videli ste ako sa tvárili. Určite sa ešte vrátia. Sami cestu určite nenájdu.' Povedala som a zahryzla si do pery. 'A ak prídu čo urobíš?' Opýtal sa Sam. 'Nemám poňatia. A teraz ak dovolíte, idem do Dračej doliny. Čaká ma tam Rhenesis. Ahojte.' Pozdravila som ich a vydala so na cestu za v podstate matkou, vychovala ma.

Draci sa vedia premeniť na ľudí a keď ma Rhenesis našla, priala ma ako za svoje. Rhen má svojich vlastných šiestich synov. Sú mi ako bratia. Žiaden drak ma neodsudzuje zato, že som človek. Bodaj by nie keď viem rozprávať s druhými v mysliach a vytvoriť len tak oheň. Vlastne mi nerobia problém ani ostatné živly. Ale to je teraz nepodstatné. Cesta je dlhá a ja som len na začiatku. Arght! Ja som si teda vedela vybrať deň na cestu..