I AM WOLFIE ||1. ✔

30.Záchranca

Len okrajovo som vnímala, že ma niekto drží na rukách a niekam so mnou ide. Nemohla som sa sústrediť na okolie. Moje zmysly, mi vypovedali službu. Jediné čo som vnímala, bola bolesť. Nekončiaca bolesť. Ani si nepamätám, kedy naposledy som sa takto cítila. Och.. Vlastne áno. Pamätám. Keď som takmer zomrela na otravu. Aj by som sa zasmiala, no žiaľ, nejde to. Bolí ma pravá strana tváre, takže niečo také ako úsmev, neprichádza do úvahy.

Moja ľavá ruka, mi taktiež vypovedala službu. Až na obrovskú bolesť, ktorá sa šírila od zápästia, som ju necítila vôbec. Najskôr bude zlomená, tak ako aj moje rebrá.. Ten poloobor ma naozaj poriadne doriadil. Telo ma bolí, ako by ma prešlo tornádo a následne som spadla z hory.

Moment.

Kto ma vlastne zachránil?! A kto ma drží na rukách?! Toto je zlé! Čo ak to je iba ďalší šialenec?! Amira! Aspoň keby to tak nebolelo.

Nestresuj. Zbytočne vytváraš umelú paniku.

Tebe sa to povie. Odfrkla som si. Ty si len hlas v mojej hlave!

Oh.. Tak prepáč. Ale ja cítim tú bolesť! Vnímal som to všetko, kým ty si bola limbu! A nemáš sa čoho báť, som si istý, že budeš rada, keď zistíš, kto ťa zachránil.

Páni. Netušila som, že aj ty, niečo cítiš. Vždy si bol tak nad vecou a neprejavoval si žiaden cit..

Nuž na toto nemáš čo odpovedať, však? Stále bol ticho.

Wohou! Zrazu so mnou poriadne podskočilo a ja som svoju tvár skrivila do ešte väčšej bolestnej grimasy, než pred tým. Čo to u Amiri, bolo?! Možno len predsa budem musieť otvoriť svoje oči. Amira! Tá bolesť sa nedá vydržať.

Pomaly som sa snažila otvoriť oči, ale veľmi sa mi to nedarilo. Pravú ruku, ktorou som našťastie hýbať mohla, som zovrela do pästi a s veľkou námahou a bolesťou, som svoje oči predsa len otvorila. A hneď na to ich aj zatvorila. To svetlo bolo príliš silné. Preto som svoje oči tentokrát, otvárala pomaly, aby si na to svetlo zvykli.

Amira! To bol výhľad, to vám poviem! Vyzeral ako anjel, ktorý ma práve zachránil. Jeho havranie vlasy mu ako vždy padali do čela. Pery skrútené do mierného úškrnu. A tie oči! Amira! Ešte nikdy som nevidela krajšie smaragdové oči, než tie jeho. A to vraj na vílie oči nemá nič.. Rozplývala by som aj naďalej, keby sa tie oči nepozreli na mňa. Jeho úškrn sa rozšíril na široký úsmev.

"No konečne! Naša Ruženka sa nám prebrala!" Zvolal a chytil ma pevnejšie. Niesol ma ako nevestu. Zasmiala som sa a hodila sa mu okolo krku. Svoju zdravú ruku, som mu pevne obmotala okolo krku a druhú ruku nechala bolestne pritisnutú k mojej hrudi. Hlavu som si zaryla do jeho krku a nadýchla sa jeho úžasnej vône. Zasmial sa a prehodil si ma. Teraz som mala svoje nohy omotané okolo jeho pása. Z jeho hrdla sa vydral nákazlivý smiech. Ale ja na rozdiel od neho, som spustila namiesto smiechu, slzy. Rukami ma hladil po chrbte a pevne si ma k sebe tisol, až ma moje zranenia ozvali hlasnejšie.

S bolestným syknutím som sa od neho odtiahla. Pozerali sme si priamo do tváre. Jeho tvár so šťastným úsmevom a moja s bolestnou grimasou. Jednou rukou mi zotrel všetky slzy, ale dával pozor na moje zranenia.

'Bál som sa o teba.' Povedal a položil si čelo o to moje. Pokúsila som sa o úsmev, ale najskôr sa mi to nepodarilo. 'Myslel som, že som ťa už na dobro stratil. A potom sme ťa počuli kričať. Myslel som, že ma na mieste porazí! Bola to len moja vina, že si odišla.' Zavrčal a svoju hlavu odvrátil odo mňa. Tak toto nie, toto si naozaj myslí? Aj keď je pravda, že to z časti jeho vina bola. Ale aj tak! Chytila som jeho tvár do ruky a otočila si ho znova k sebe. 'Ty za to nemôžeš. Ja som jednala urýchlene.' Povedala som mu. Zdvihol obočie a následne sa zamračil. Jeho pohľad sa zabodával priamo do mojich očí. 'Dobre. Tak trochu to bola aj tvoja vina.' Pretočila som nad ním očami.