I AM WOLFIE ||1. ✔

15.Boj o čas

Trevis

"Daj na ňu pozor." Hovoril už asi po stýkrát Ash. Pretočil som očami. Liezol mi s tým na nervy. "Nemusíš sa báť. Postarám sa o ňu. Aj tak teraz len spí." Povedal som a zamračil sa, spí už niekoľko hodín. Bojím sa aby neprišli neskoro. Zomrela by len kvôli mne. Nepríjemne som sa zatriasol. To jednoducho nemôžem dopustiť. "Tak už choďte, nech sa vrátite čím skôr. Ako povedal Rudem-Rubi, nie Rudof! Už nemáme veľa času. Musíte to stihnúť do šiestich hodín." Prikázal som im, načo zborovo prikývli hlavou. "Dobre, v skratke si ešte raz prejdeme trasu, ktorou pôjdete." Povedal som im a zložil si ruky na hrudi.

"Uhm.. Približne tristo až štyristo metrov na východ od tejto.. 'chatky' sa dostaneme k malému potôčiku, cez ktorý vedie malá drevená lávka. Prejdeme cez ňu a budeme sa držať chodníka, okolo ktorého budú nejaké kvety alebo čo.." Začal hovoriť Ash.

"Potom prejdeme cez ihličnatý les, kde si budeme dávať pozor na pavúky, ktoré sú vraj väčšie ako panvica. To radšej prebehneme ešte rýchlejšie než všetko ostatné. Budeme sa snažiť ísť rovno a nikde neodbočovať. Potom nasleduje lúka, na ktorej rastú jahody, černice, čučoriedky, maliny,..." Vymenovával Felix, keď si všimol môj pohľad ihneď prestal. Slova sa znova ujal Ash.

"Na konci Sladkej lúky, bude začínať vyvýšená hora, na ktorú vyjdeme, nájdeme bylinu Večnosti, vezmeme ju, zídeme dole, pôjdeme cez lúku, les, chodník, lávku, až sa dostaneme naspäť sem." Zhrnul a ja som prikývol.

"V tom prípade už choďte. Boj o čas sa začína. Veľa šťastia. A ty Tigi, dohliadni na nich, nech nespravia nejakú sprostosť." Povedal som. Ako odpoveď mi bolo Tigine zaštekanie. Usmial som sa. Ona na nich dá určite pozor. Vyprevadil som ich a sám odišiel za Wolfie. Rudolf sedel vo svojej pracovni a odmietal vyliezť, pokým nebude mať bylinu Večnosti.

Pomaly som otvoril dvere, aby som ju nezobudil. Zatvoril som a prešiel k jej posteli. Vyzerala tak krehko, nevinne a zraniteľne. Mal som potrebu chrániť ju, čo bola úplne opačná potreba, ako keď som ju prvýkrát uvidel. Prišiel som k posteli, na ktorej ležala a potichu si sadol na jej kraj. "Len to vydrž. Už išli po bylinu. O chvíľu sa vrátia, dáme ju tomu starčekovi, on nám dá protilátku a ty budeš zase zdravá. Len to vydrž." Zašepkal som. Rukou som ju pohladil po vlasoch a prešiel k jej čelu. Zamračil som sa. Znova celá horela.

Rozhodol som sa jej horúčku zraziť, ale nemal som tu žiadne veci a ani studenú vodu. Preto som si k nej ľahol objal okolo pása, pritiahol si jej chrbát na moju hruď a pre istotu nás aj prikryl. Jej hlava ležala na mojej ruke a ja som tú svoju oprel o jej krk. Tak krásne voňala, ale nemohol som sa nechať ovládnuť túžbou po jej krvi. Aj tá najmenšia strata, by ju teraz mohla zabiť. Zaťal som päste a ešte viac si ju k sebe pritiahol. Bola tak drobná. A aj keď som si to nechcel priznať, perfektne zapadla.

Zrazu niečo zamumlala, prešla ňou triaška a bolestivo zakňučala. "Som pri tebe Wolfie. Ešte to vydrž, už to dlho trvať nebude, neboj. Sľubujem." Začal som jej hovoriť do ucha pekné slová. Nezabudol som sa oň ani obtrieť perami, čo spôsobilo elektrický šok, vyslaný do celého môjho tela. Párkrát sa ešte pomrvila, zamrmlala pár slov a potom sa znova ukľudnila. V duchu som sa modlil nech už konečne prídu späť aj s bylinou.

Ležal som pri nej už dlho, keď sa znova začala krútiť a bolestne vzdychať. Nevedel som čo robiť. Nikdy som nič také nezažil. Preto som sa rozhodol urobiť to, čo zabralo minule. "Wolfie..." Pohladil som ju po vlasoch. Po tvári jej stiekli slzy. "Neplač. Prosím nie." Začal som jej ich zotierať. "Wolfie, ja nikdy neprosím. Vždy dostanem čo chcem, tak neplač. Viem že to zvládneš. Naozaj. Silnejšie, múdrejšie, krajšie a šikovnejšie dievča než ty, som v živote nestretol. Meníš ma. Aj keď to ty asi nevidíš." Zasmial som sa. "Hovorila si, že som nafúkaný, arogantný princ, s egom väčším než je hora, ku ktorej ideme." Zavrel som oči. Naozaj sa jej to chystám povedať?

"Ale nebol som vždy taký. To otec s macochou ma k tomu dohnali. Vraj som neschopný, hlúpy, nehodný koruny.. Dokonca aj škaredý! Pff.. Škaredý upíri nie sú. To by jej mal niekto vtĺcť rozum do hlavy." Odmlčal som sa. "Tak som začal robiť presný opak toho, čo chceli oni." Výsmešne som sa zasmial.

"Chceli aby som sa oženil.
Tak som začal ženy striedať častejšie ako ponožky.
Chceli aby som venoval politike.
Tak som začal maľovať a.. je to niečo, čo ma naozaj začalo baviť.
Chceli aby som začal chrániť ostatných.
Tak som začal ubližovať a zabíjať, len tak. Zo srandy, bez dôvodu alebo kvôli banalitám."
Pokrútil som nad sebou hlavou.
"Chceli ma udržať na krátko a nasilu oženiť. Tak som ušiel. Ušiel som a Ash s Felixom sa pridali." Mal som pocit, ako by zo mňa opadol obrovský kameň. Zrazu sa Wolfie otočila ku mne a ka som jej pozeral do jej očí, pohltených bolesťou a strachom.

"Wolfie.." Usmial som sa na ňu a dal jej malý bozk na čelo tak, ako keď poprajete svojej malej sestre dobrú noc. "Trevis." Jej hlas bol chrapľavý a.. plný strachu? Zamračil som sa. "Wolfie, čo sa deje?" Opýtal som sa a jednu ruku jej položil na líce. Pod tým dotykom zatvorila oči a zachvela sa. Bola celá horúca. Radšej som ruku odtiahol. Otvorila oči. Tie oči. Modrozelené. Ako ten najkrajší diamant a smaragd. Čisté more a zelený les. Mala tie najkrajšie oči, aké som kedy videl.

"Ja.. ja bojím sa." Povedala zrazu. Zamračil som sa. "Nemusíš sa báť, ja ťa ochránim." Pokúsil som sa usmiať. Ona svoj pohľad odvrátila a zahryzla si do spodnej pery. Tak nemravné gesto, no u nej bolo tak nevinné. "Ale ja sa bojím teba." Šepla s počuteľným strachom v hlase. Vyvalil som na ňu oči. To nemôže myslieť vážne. Veď ona je stratený prípad. Raz na mňa kričí, bije ma s tými jej malými rukami. Inokedy sa so mnou rozpráva, dokonca smeje, potom objíma a teraz sa ma bojí?! Tak to nie. Niekto jej to už musí v tej jej červenej hlave usporiadať.

"Wolfie.." Chytil som ju jemne za bradu a otočil si ju k sebe. Jej oči sa pomaly a váhavo dvíhali k tým mojim. Usmial som sa na ňu a palcom ju pohladil po brade. Jej srdce zvýšilo svoj výkon na maximum. Bilo hlasnejšie a rýchlejšie, než si pamätám.

"Pozri." Začal som. "Neviem čo si o mne myslíš, keďže si asi jediný človek, ktorému neviem čítať myšlienky," uchechtol som sa a na jej tvári sa objavil váhavý úsmev. Pravda bola, že upíri nevedeli čítať myšlienky iným druhom. Bolo to možné, ale príliš ťažké naučiť sa to. Rokmi sa táto schopnosť začala vytrácať a ostala jedine u najstarších upírov. Ale to teraz nie je podstatné. "ale nikdy by som ti neublížil. Ako som povedal, zmenil som sa. Ty ma meníš. Sme priatelia, však?" Znova váhavo prikývla. Musel som sa usmiať. "Vidíš. A priatelia si navzájom pomáhajú, chránia sa, podporujú." Pohladil som ju po líci. Nejako často ju hladím, zamyslel som sa.

"Takže sa nemáš čoho báť. A teraz sa usmej, chcem vidieť tvoj úsmev. O necelé dve hodinky, by mali prísť a ty dostaneš protijed. No a keď budeš dobrá pacientka, dostaneš aj sladkú odmenu." Nechápavo sa na mňa pozrela, musel som sa zasmiať. "Máš predsa rada jahody, černice, čučoriedky, egreše,.." povedal som jej. "Vieš, pred tým než sa dostanú k byline, prejdú cez Sladkú lúku a ten Rudolf, či ako sa volá, nám povedal, že si môžeme kľudne natrhať. A kto iný než ty, by to jedol?" Opýtal som sa s úsmevom na tvári, ktorý mi úprimne opätovala a mňa zahrialo pri mojom ľadovom srdci.

<•>