I AM WOLFIE ||1. ✔

9.Sedmokrásky

Ráno som vstala skôr ako ostatní. Preto som sa rozhodla, že sa pôjdem umyť do neďalekého jazierka. 'Tigi, ak sa preberú a ja tu ešte nebudem, počkaj tu s nimi.' Usmiala som sa na Tigi. Tak potichu ako som len vedela, som prešla okolo nich. Keď som bola v bezpečnej vzdialenosti úľavne som si vydýchla. To som naozaj zadržiavala aj svoj dych? Opýtala som sa sama seba. Potriasla som hlavou a radšej sa venovala ceste.

Pred jazierkom som zo seba zhodila všetky veci. No pre istotu som si nechala spodné prádlo. Istota je istota. Vliezla som si do vody a vychutnávala si ju. Milujem pocit, keď mi voda steká po tele. Je to akoby vás hladila. Je tak pokojná a zároveň rozbúrená. To ako preteká..

Z môjho premýšľania ma vyrušil praskot konárov. Rýchlo som sa otočila smerom odkiaľ zvuk prišiel, no nikoho som tam nevidela. Možno sa mi to len zdalo, ale nebola som si tým istá. Radšej som vyliezla z vody. Pomocou myšlienky som si privolala biele šaty. Siahali mi do polovice stehien, boli na ramienka a v páse sa sťahovali akousi šnúrkou, ktorá mala pôsobiť ako tenký opasok a vzadu sa zviazovala do mašle. Staré veci som poslala domov a vydala sa k upírom, ktorý mi pili krv aj napriek tomu, že sa ma ani nedotkli.

Ale Trevis sa ťa už predsa dotkol. Hovoril môj otravný vnútorný hlas, ktorý už niekoľko dní mlčal.

Ale ja som myslela zuby! Hádala som sa sama so sebou.

•

"Kde si toľko bola? Už sme sa zľakli, že si nás tu nechala samých." Hovoril Ash. Prevrátila som očami. "Bola som si zaplávať." Odpovedala som stroho. Felix s Ashom na mňa nechápavo pozerali, len Trevis mal na tvári nečitateľný výraz. "Uhm.. Mohli by sme už ísť." Povedala som a zahryzla som di do pery. Na odpoveď som už ale nečakala.

'Aká bola voda?' Pýtala sa ma Tigi. 'Dobrá. Nato, že je ráno bola prijemne teplá. Škoda že si tam nebola so mnou.' Usmiala som sa na Tigi. Tá sa len zatriasla, akoby zo seba strasovala vodu. Nato som sa musela zasmiať. S Tigi som sa rozprávala ešte dlho. Sem tam sa zapojili, na moje prekvapenie, všetci upíri, takže som musela tlmočiť Tigine myšlienky.

•

Okolo druhej poobede sme prechádzali lúkou Sedmokrások. Aj napriek tomu, že bol deň, som bola nervózna. Hrýzla som si tak silno do pery, až som si ju prehrýzla.

Čo ak sa Sedmokrásky rozhodnú vstať skôr?
Čo ak nejakej ublížime?
Čo ak to nestihneme prejsť včas?

Takéto otázky mi blúdili hlavou. Niektoré ešte horšie. "Si vpohode Wolfie?" Opýtal sa ma Felix.

"Čo-čože?!" Pozrela som sa nechápavo na Felixa. "Uhm.. áno. Len by sme mohli pridať. Toto je územie Sedmokrások a tie sú ešte horšie ako krvavé víly alebo morské panny. Prahnú po krvi viac ako krvavé víly, zuby majú horšie ako vy a sú prefíkanejšie a nebezpečnejšie ako morské panny. " Pokúsila som sa usmiať, ale najskôr sa mi to nepodarilo. Podľa výrazu ich tváre som pochopila, že nevedia o čom hovorím. Povzdychla som si.

"Vy naozaj neviete kto sú Sedmokrásky? A teraz nemyslím tie kvietky." Pozerala som sa na nich. "Ách.. Vy ste prišli na územie, ktoré patrí tým najnebezpečnejším tvorom aké existujú a ani o nich nič neviete?!" Musela som sa smiať. "Naozaj, ako je možné, že ešte stále žijete?" Opýtala som sa ich medzi smiechom. "Vy ste mali také šťastie, že ste natrafili na mňa." Pokrútila som hlavou.

"Len sa obzrite. Táto lúka vyzerá ako obyčajné lúky, ktorých je neskutočne veľa a nájdete ich všade na svete. A predsa je jediná. Pozrite na tie kvety, ktoré kvitnú. Každý je iný. Buď sa líšia veľkosťou, tvarom, farbou alebo vôňou. No všetky sú aj tak v jednej veci rovnaké. V každom kvete žije Sedmokráska. A skôr ako sa opýtate, volajú sa tak preto, lebo vyzerajú ako sedmokrásky. Takže si dávajte pozor kam stúpate, lebo ak ich zobudíte, budeme mať poriadny problém. " Dohovorila som svoj dlhý monológ. "A teraz pohyb nech už to je za nami." Popohnala som ich. Naozaj som už chcela byť preč.

Do konca lúky nám ostáva len niekoľko sto metrov a konečne budeme aspoň v nejakom bezpečí. No zdá sa, že som to zakríkla. "Trevis, povedz mi, že sa mi to len zdalo. Prosííím." Povedala som Trevisovi hneď, ako som počula zvuk prasknutia, spod jeho nohy. "Vieš že by som aj tentokrát s tebou veľmi rád súhlasil." Povedal a hodil po mne ospravedlňujúci pohľad. "Ani sa nepohnite." Povedala som cez zaťaté zuby. Zatvorila som oči a snažila sa ukľudniť.

"Jeden." Nadýchla som sa.

"Dva." Vydýchla som.

"Tri." Nadýchla som sa.

"Štyri." Opäť vydýchla.

"Päť." Pomaly som sa nadýchla.

Čakala som bez pohnutia a dúfala, že nebudem počuť žiaden zvuk okrem ďalekého spevu vtákov, žblnkania potôčika a fúkania vetra. No moje modlitby však neboli vypočuté.

Počula som zvuk malých trubiek a bojový pokrik. V tom momente som otvorila oči.

"Bežte!" Zakričala som.

Všetci sme sa rozbehli, prvá bola Tigi, potom Ash, Felix a Trevis. Ja som bola posledná. Ako jediná som nevedela bežať tak rýchlo, aby som dokázala utiecť Sedmokráskam. Telesne som bola stavaná ako človek, takže som nemala žiadne vymoženosti v podobe bleskovo rýchleho behu.

Zrazu ma niečo poriadne bodlo do pravého boku. Bolelo to, ale aj tak som nespomalila. Spomaliť by znamenalo smrť. Jedna sedmokráska mi priletela pred tvár a zákerne sa usmiala. Zletela nižšie a zaryla svoje zuby do môjho krku. Vykríkla som bolesťou. Pocítila som štipľavú bolesť na pravej ruke a cítila ako mi z nej tečie krv. Nato, že majú najviac tridsať centimetrov, ich zuby sú až príliš veľké. Už som nevládala. Naozaj som sa snažila, ale bolesť bola silnejšia ako ja. Nikdy som si nepredstavovala, že ma zabijú Sedmokrásky
No osud má každý vopred daný. Podlomili sa mi kolená, no nedopadla som na zem. Niečie ruky ma stihli zachytiť.

<•>