I AM WOLFIE ||1. ✔

16.Unáhlený záver

Celý čas som ho vnímala. Vnímala som všetko, čo povedal. To ako robil opak všetkého, čo jeho rodičia chceli. Ako začal ubližovať, zabíjať. Ako mal každú noc inú spoločnosť a ako sa jej ráno zbavil. Ako mi to všetko hovoril, začínala som mať stále väčší a väčší strach. No potom ma začal upokojovať a sľubovať, že mi nikdy neublíži. Poznáme sa už takmer týždeň, ale ja mám pocit, že ho poznám oveľa dlhšie. Mala som veľké bolesti, ale jeho prítomnosť, slová a úsmev mi ju pomáhali zmierniť. Dokonca sa mu podarilo zraziť mi horúčku. Nad tým som sa musela zasmiať. A asi aj preto som mu verila.

"Na čom sa tak smeješ?" Opýtal sa ma s úsmevom. Zamyslela som sa. Mám mu to povedať? Pýtala som sa samej seba. "Vieš, tvoja prítomnosť má na mňa liečivé účinky." Nakoniec som mu to aj tak povedala. Jeho úsmev sa rozšíril do úškrnu. Nad tým som len pretočila očami. "No.. Je o mne známe, že moja prítomnosť pomáha. Som totiž úžasný. A z mojej dokonalosti odpadáva aj ten jed." Pokýval hlavou, ako by to bola samozrejmosť. Zasmiala som sa. "Ty si nepoučiteľný." Krútila som hlavou a ešte viac som sa k nemu pritisla. Takže to vyzeralo veľmi zaujímavo. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi, ruku prehodenú cez jeho brucho a nohu cez jeho stehná. Bola som na ňom takmer celá, ale nevyzeral, že by mu to vôbec nejako vadilo.

Takto sme ležali, pokým sa Trevis nevystrelil do sedu. "Au!" Zakričala som od bolesti. "Hej! To naozaj bolelo. Nemyslíš, že ma už dosť všetko bolí, ešte ty mi pridávaj!" Vyhrešila som ho. "Sú tu. Už bolo načase. I keď musím uznať, sú tu o hodinu skôr." Povedal zamyslene. "Počkaj tu. Pôjdem za nimi a donesiem ti protilátku." Otočil sa na mňa, usmial sa a na čelo mi dal rýchly bozk. "Jasné! Pretože ja som v stave, kedy môžem zabehnúť maratón!" Zakričala som za ním. Odpoveďou mi bol jeho nákazlivý smiech.

To čakanie je naozaj neznesiteľné, je to už nejakých desať minút, čo odišiel. A ja už začínam znova pociťovať únavu, sucho v ústach, neznesiteľnú bolesť v spánkoch, bolesť rany na bruchu. Arght! Veď sa nevládzem ani pohnúť! Ach. Super začalo mi aj hučať v hlave. Uhm.. Nejako rýchlo sa zotmelo. To nie je dobré. Striaslo ma od zimy. Aspoň si myslím, že to bolo od zimy. Viečka sa mi opäť začali zatvárať a aj napriek tomu, ako som bojovala, aby som ich nezatvorila, nepodarilo sa mi to. Moja posledná myšlienka, bola výkrik bolesti: 'Tigi!'

•

"Hej! Už sa preberá." Zvolal niekto blízko mňa, tak nahlas, až som bolestne zvraštila obočie. "Buď tichšie!" Povedal niekto cez zaťaté zuby. Pomaly som otvorila oči. Musela som niekoľkokrát rýchlo zamrkať, aby som si privykla na svetlo. 'Wolfie?' Prihovoril sa mi milý, ženský hlas v hlave. Tigi. "Hmm.." zamurčala som. Na tvári sa mi objavil malý úsmev.

Pomaly som si sadla a oprela sa o rám postele. Poobzerala som sa po miestnosti. Stáli tu všetci, okrem Trevisa. Môj úsmev povedol. "Takže to vyšlo." Skonštatovala som. "Áno. Aj keď len tak tak. Ale vyšlo." Usmieval sa na mňa Ash. Prikývla som a svoj pohľad zapichla na svoje ruky. Nie je tu. Zahryzla som si do pery.

A čo si čakala?! Umierala si, bolo mu ťa akurát tak ľúto. Odfrkol si môj vnútorný hlas. Je.. je možné, že má pravdu. Čo ak bol celý ten čas na mňa milý len preto, že som jeho vinou umierala? Amira! Som tak hlúpa! Čo som si pre Amiru myslela? Kričala som na seba v duchu.

Ash s Felixom odišli z izby. Ostala som len s Tigi, ktorá vyskočila ku mne na posteľ. Položila si hlavu na moje nohy a pozerala mi do očí. 'Je ti už lepšie?' opýtala sa ma. 'Áno.' Usmiala som sa na ňu a rukou ju poškrabala za ušami. Je mi ako sestra. Chvíľu sme sa spolu len tak rozprávali, kým nedošla k Trevisovi.

'Čo ty a Trevis?' Opýtala sa ma. Môj úsmev sa v tom momente vyparil a pozerala som von oknom. Povzdychla so si. 'Myslela som si, že sme priatelia. Ale asi dom sa mýlila. Bol so mnou najskôr len preto, že som zomierala.' Povedala som jej to čo si myslím. 'Tomu neverím. Vieš, keď som ťa počula, hneď som za tebou utekala, ale o ma predbehol.' Prisahala by som, že sa nad tým usmiala. 'Ale keď sme sem prišli, už si nedýchala, tvoje srdce už nebilo. Bola si mŕtva Wolfie.' Zvážnela. Ja som bola mŕtva?! Vôbec si nepamätám aby som videla nejaké svetlo na konci tunela, o ktorom každý hovorí.

'Bral si to za vinu, rozplakal sa. Takého zničeného som ho ešte nevidela. Pamätáš si tú vázu, ktorá bola na nočnom stolíku pri posteli?' Opýtala sa ma. Prikývla som, pamätala som si ju. Menšia čierna váza so zlatým orámovaním. 'Tak tú hodil o stenu, vzal si všetok alkohol, ktorý našiel a všetok vypil. Keď ho Ash s Felixom konečne našli, pretože znova ušiel, dali ho do vedľajšej izby a od včera večera spí. Má ťa rád a určite s tebou netrávil čas len preto, že si umierala.' Povedala povzbudzujúco. 'Ďakujem.' Hodila som sa jej okolo krku.

<•>

Svätá víla Amira
Bože!=Amira!,
Neber Božie meno nadarmo!
Neber Amirine meno nadarmo!

Píšem to sem len tak pre istotu :D
A pokiaľ sa nič nezmení, čo dúfam že nie, tak časti budú vychádzať utorky a piatky :)

Blue💙