wolf girl

•1.Nováčik•

V jediný deň sa všetko tak veľmi zmenilo. To, čo som si budovala dlhé roky, moja mama zrujnovala za päť minút jedinou vetou. Budeme sa musieť presťahovať. Ako som to asi mala zobrať?? S úsmevom skonštatovať, že všetko je v absolútnom poriadku a že mi vôbec nevadí to, že budem musieť opäť začať od začiatku? 

Ale za to mamu chápem. A samozrejme že jej to ani nevyčítam, len nechápem čo po mne chce. Aby som sa usmievala ako idiot, po tom ako budem musieť opustiť Londýn, tak krásne mesto. Ale mama už nedokázala žiť v meste, kde mala s otcom toľko spomienok, ktoré už navždy ostanú spomienkami. Môj otec opustil tento svet už viac ako pred šiestimi rokmi. Vtedy som sa s tým veľmi ťažko vyrovnávala, predsa len som mala len desať. Ale ako čas plynul, tak som sa stým dajako vyrovnala. Ale bolelo to a občas to ešte stále bolí. Ale aspoň, že nie tak veľmi ako pred tým. 

Jedno veľké plus bolo to, že žijeme s mojou starou mamou. Tá nám pomáhala dostať sa cez to zlé obdobie plné depresie a sĺz. Lenže aj to sa teraz zmení. Stará mama sa sťahuje do svojho vlastného bytu. Čo znamená, že sa budem musieť o moje dve mladšie sestry - ešte k tomu aj dvojčatá - Isabellu a Dášu postarať ja. To je to najväčšie mínus celého tohto sťahovania, okrem toho že sa budem musieť zoznamovať s novými ľuďmi, čo mi nikdy veľmi dobre nešlo a ani mi to tak ľahko nepôjde. Hneď o deň neskôr musíme ísť do školy,čo vôbec nie je fér, pretože už zajtra sa budem musieť zúčastniť zoznamovačiek, a to je najmenej čo práve teraz potrebujem. 

 „Toto je tvoja nová izba," povedala mi mama a ja som si znepokojene obhliadla svoju izbu. Steny boli natreté krémovou farbou, izba už bola preplnená mojim vecami, na čo som sa nespokojne zamračila, pretože som mame jasne povedala že si svoju izbu chcem usporiadať sama. Ale počúva ma ona vari dakedy? 

Nechápavo som pokrútila hlavou, a pustila sa do renovovania mojej izby. Prúd mojich myšlienok sa samozrejme riadil školou a ako na mňa všetci zareagujú. Niežeby ma to bohvieako trápilo. Vlastne ma to vôbec netrápi, prečo sa nad tým tak zamýšľam? Nepotrebujem žiadnych kamarátov, ani priazeň všetkých na škole. Hlavne, že ostanem stará dobrá Nella. To je jediné na čom záleží. 

So všetkým som bola hotová podvečer, keď zapadlo slnko. Svoje telo som zabalila do teplej deky a vyšla von na balkón. Slnko pripomínalo veľkú červenú guľu, ktorá zapadala za hory. Až vtedy som pocítila ten smútok, ktorý som potláčala snáď celý deň a srdcervúco sa rozplakala. Slzy mi tiekli po lícach jedna radosť a čo najhoršie, nedokázala som to nijak zastaviť. Keď už som svoje city dala von, už to nejde vrátiť späť. Nikdy nedávam veľmi najavo ako sa cítim - nedávam najavo ako veľmi to bolí, a ako veľmi chcem nejakým kúzlom vrátiť čas. Veci sa začali kaziť už pred mnohými rokmi a nie je nijaký spôsob ako to napraviť. Je to len a len na mne, na nikom inom. A tým potláčaním svojich pocitov som najmä myslela to ako som už od mala brala otcovu smrť (dosť zle, mimochodom). Neplakala som, ja som vo vnútri umiera taktiež. A to, že som to celé ukrývala v sebe mi k ničomu nepomohlo. Potom som si ale našla priateľov, no ani oni nedokázali vyplniť dieru v mojom srdci. Ten krátky pocit eufórie keď som s nimi trávila čas mi kompletne nestačil. Ale teraz to možno bude iné. Predsa len som o niečo dospela, možno to celé utiahnem sama. Možno.

Zacítila som ešte poslednú slzu, ako mi pomaly steká po líci. Tak veľmi si želám cítiť sa silnejšia. 

****

Nastalo ráno. Deň D. Nastupujem na novú školu. Pondelkové rána nestoja za nič prirodzene, no toto bolo ešte horšie ako ktorékoľvek pred tým. Budem musieť čeliť všetkým tým zvedavým pohľadom ktoré budú na mňa prilepené snáď celý deň. Alebo si takto nástup na novú školu predstavujem len ja?