wolf girl

11.Bez pomoci?!?

 

Predo mnou sa objavili akési čísla zoradené v súlade s písmenami. Veď to je ešpézetka auta! Moje srdce urobilo tristotisíc radostných poskokov a ja s ním. Môžem ísť na políciu!! Zdvihla som sa na rovné nohy a vyšla som z izby. Utekala som dolu po schodoch celkom nadšená. 

Celú cestu na policajnú stanicu som utekala ako šialená. Ak je tu niečo s čím by som mohla pomôcť nájsť svojich blízkych, tak to hneď bez rozmýšľania urobím!
,,Ale, ale,"ozval sa ktosi, a ja som sa otočila. Stál tam Will, celkom spokojne a škodoradostne na mňa zízal. Zavrčala som naňho obranne, pripravená na poriadne ostrú výmenu názorov keďže sme si moc nepadli do oka. Will sa na mňa prekvapene uškrnul, zvuk rozkošne znejúceho vrčania ktoré sa vydralo z môjho hrdla ho prekvapil. Ale ja som nechcela aby znel rozkošne. Mal mu nahnať zimomriavky a on mal vydesene odo mňa utiecť. Miesto toho sa jeho protivný úškrn ešte rozšíril čo ma poriadne vytočilo.

,,Rozkošné ako si mylíš že ti nejaká polícia pomôže," napadlo ma ako to do pekla vedel, ale tú myšlienku som vyhnala kdesi do kúta a opäť raz zavrčala, tentokrát to znelo presvedčivejšie. Will len nespokojne zacmukal a následne sa ticho zachichotal.

,,Svojich rodičov nenájdeš nikdy. Pochop, je to ako hľadať ihlu v kope sena. Celkom zbytočné,"riekol veľavravne, za čo som mu mala chuť vlepiť.
,,Zbytočné? Zbytočné?? Tebe by pripadalo hľadať tvoju rofinu?"vyštekla som ako besný pes, a v tomto momente som si tak aj pripadala. Ako besné šteňa ktoré potrebuje ukľudniť.

,,Oh, smola je že ja žiadnu rodinu nemám,"odvetil celkom pokojne, akoby ho strata rodičov vôbec neranila. Možno som sa mýlila, miesto srdca má veľký kusisko ľadu a emócie sú v jeho slovníku cudzím slovom.

,,Na čo si sem prišiel Will? Posmievať sa mi?"opýtala som sa, hnevalo ma ako môj tón hlasu znel. Neznel nahnevane ani vytočene (skrátene tak ako mal znieť)- skôr zranene a precítene. Akoby nejaká vášnivá autorka kníh prezentovala svoju prvú vydatú knihu. 
,,Nie tak celkom,"odsekol, v jeho očiach sa odrážali iskričky zloby - zlo pravdepodobne tvorí tri štvrtinu jeho osobnosti. Pripisujem to génom a zlozvyku nechať sebou manipulovať (ktorým Will očividne trpý). 

,,Mala to byť skôr ľútosť, ale keďže si to ty.."doplnil sa Will, ja som opäť mala chuť mu jednu vlepiť. Očividne má na to črty tváre ako stvorené. 

,,Prečo? Nikdy som ti nič neurobila,"bránila som sa celkom bezvýznamne. Celý tento úbohý rozhovor nemal význam. Mala som rovno zdupkať keď som zbadala ten jeho protivný ksicht. ,,Je to skôr tým ako vystupuješ pred ľuďmi. Najskôr ako nevinný baranček, neskôr ako divá dračica. Neznášam to,"vysvetlil jej Will jednoducho, ja som sa trpko zasmiala keďže na normálne smiech som sa nezmohla pri tých úbohých slovách.,,Prosím ťa, práve si sa dokonale a bezchybne opísal,"povedala som pohrávajúc sa s pramienkom červenkastých vlasov. 

,,Ale daj už pokoj ženská. Mňa neurazíš, ani tými tvojimi štipľavými poznámkami a drzým jazykom. Ale neičo ti poradím - Vzdaj to. Nemá to význam,"odsekol akoby nič, ja som zalapala po dychu a snažila mu vyčítať z tváre akýkoľvek náznak žartu. No on očividne nevtipkoval, na čo som sa opäť raz trpko rozosmiala.
,,Ach, Will. Počúvaš sa vôbec? Počuješ ako úboho mi znieš? Myslíš si že to naozaj vzdám?!"opýtala som sa s trpkosťou v hlase, Will len vystrúhal akúsi grimasu a mykol plecami.

,,Nemyslím. No mala by si. Ja som tých svojich dlho hľadal, no ver mi k ničomu to nespelo. Nikdy som ich nenašiel,svet bosoriek a prešibaných stríg je omnoho inší ako ten náš. Zahrávali sa so mnou ako mačka s myšou, mal som toho naozaj dosť. Hľadal som pomoc, okrem rodičov som nikoho nemal. Ony mi ho zobrali akoby nič. Nezaujímalo ich že sa po svete potuluje opustené decko bez jediného náznaku nehy. Bol som ako stratené šteňa, no našťastie ma zobrala Tomova svorka. A ty na tom určite nebudeš inak. Ale obávam sa že ty už také šťastie mať nebudeš a dopadneš zle. Preto ti radím - vzdaj sa dopredu, pretože to nevýjde. Tvojich rodičov si určite nevzala len tak, a som si istý že je pripravená do boja - čo ty nie si. Si len mladá neskúsená vlčica ktorá ani len netuší do čoho sa púšťa. Ja neviem prečo ti to práve teraz hovorím - možnože kvôli tomu že ma k tomu tak trochu Tom prinútil. Ale naozaj ti radím - nepúšťaj sa do toho, inak dopadneš ako ja," dokončil svoj predlhý monológ, ja som naňho nemo zízala. Odkiaľ sa to v jeho ľadovej osobnosti vzalo? Možnože som sa mýlila a v jheo srdci je aj trocha tepla v podobe nehy a nádeje. Ale pre mňa to nemá význam.

,,Verím že si si toho pretrpel viac ako dosť. Lenže ja som sa už rozhodla. Nechcem stratiť aj ich.."povedala som, Will len mykol plecami.
,,Ako myslíš. Je ti dúfam jasné že si totálne bezbranná a niet ti pomoci."

Malá poznámočka:

Venujem mojej najdrahšej mamke ktoré je aj mojou najvernejšou čitateľkou!! I ♥ u!!! 💚💖💕💞

Taakže dúfam že som splnila vaše očakávania :3 Viem viem zase dlhšia pauza :/ čo somnou narobíte :D
Ten wattpad si robí čo zachce a vydá mi iba polovicu kapitoly! Paráda!!!
Dúfam že sa mi nabudúce podarí vydať ju skôr ;) Inak straaašne ďakujem za vyše 300 prečítaní 📖 a vyše 30 votes 💟 !!!

Taakže to je všetko aaa

Au revoir!!

Lunaaa👑👑💝👌💖💕