wolf girl

6.Vlčica

,,Kto som ja? Ha!"zvolal, a potom sa rozrehotal. Ja som tam stála ako kôl v plote, bála som sa urobiť hocijaký krok vpred či krok vzad. Netušila som čo mám robiť.

,,Bolo by veľmi neslušné keby som sa ti nepredstavil. Som Nathan,"povedal, a ja som nič nepovedala, iba som naňho nemo hľadela.

,,Ty si Nella Matthewsová, že?"povedal otrávene, akoby som bola nejaký dotieravý hmyz či čo. No tak či onak som len nemo prikývla, žmolila som si ruky za chrbtom a hrýzla si do pery. Čo mám robiť? Čo mám dočerta robiť??

,,Pamätám si tvojich rodičov,"zvolal odporu hodne, a následne si nechutne odpľul. Vtom sa vydal na pár krokov vpred, zatiaľ čo ja som urobila pár krokov vzad. Keď to zbadal, odporne sa uškrnul a ja som mala chuť bezbranne vykríknuť a opäť sa dať na útek. Ale nič z toho som neurobila, pretože by mi to k ničomu nepomohlo pretože tak či onak by ma chytil skôr akoby som stihla urobiť akúkoľvek vec z toho. Preto som tam len ta stála, no odrazu akoby moje nohy sami ožili a opäť pár krokov ustúpili a stúpli na vetvu ktorá nepríjemne praskla. Jeho úškrn sa ešte väčšmi rozšíril.

,,Ale no tak Nella, nebuď taká naivná. Naozaj si myslíš žeby si predo mnou mohla utiecť?"povedal, znel tak hrôzostrašne a odporne zároveň, chcelo sa mi z neho zvracať. Ale bála som sa. 

,,Vieš o tom že si rovnaká ako tvoj otec? Sebastian Matthews, dobrý človek no tak veľmi naivný. Počkať, naozaj som povedal dobrý človek? Pf, nemysli si že tvoj otec bol nejaký hrdina. Lenivý arogantný, neschopný a navyše veľmi nepríjemný. Vieš vôbec koľko ľudí kvôli nemu umrelo? Koľko ľudí sa pre neho obetovalo, alebo by boli schopní to urobiť? Zoberme si tak napríklad tvoju matku. Nebola to žiadna pocta sa s ňou stretnúť, bola úplne rovnaká ako on. Možno keby sa nakoniec pre neho obetovala, nebola by to taká strata," čo si to do pekla dovoľuje. Môže urážať kohokoľvek na svete, len nie moju matku a už vonkoncom nie môjho otca. Všetko čo vyšlo z jeho úst bola samá lož.

 Môj otec určite nebol taký. Určite by nebol schopný niekoho zabiť, a už vonkoncom by nedopustil aby sa za neho niekto obetoval a mama už duplom nie. Moja mama bola skvelá, vždy si so všetkými rozumela a nikdy k nikomu nebola hrubá ani odporná. Vtom momente sa strach z môjho tela vytratil, a ja som statočne pristúpila o pár krokov.

,,Čo ste to práve povedali?!"vyprskla som, dlane mi ačali nepríjemne brnieť, a ja som mala chuť vykríknuť a skočiť naňho. Potom ho roztrhať na kusy a poriadne sa uistiť že z neho nič neostalo. Ani len mastný fľak.

,,Nebodaj si sa nám tu nahnevala,"povedal, ešte stále mal na tvári ten úškrn. 

,,Musím ťa sklamať zlatíčko, ale tak to naozaj je. Tvoj otec nebol až tak dobrý ako si si myslíš. Našťastie tu už nie je, pretože mám s ním ešte nevyriadené účty. Ale, účty sa rovnako ako majetok podávajú potomkom, väčšinou najstarším. Ale to je náhoda, nie si ty náhodou tá najstaršia?"poznamenal, a ja som zavrčala. Netuším ako sa to desivé vrčanie ozvalo z môjho hrdla, no nevyzeralo to ako keby ho nejako vydesilo. Naopak. Prekvapene sa na mňa usmial.

,,Pozrime sa, dcérenka nám preberá  oteckovo bremeno," ako to dočerta myslí ,,oteckovo bremeno"? Hovorí so mnou akoby som bola nejako menej cenná. Odrazu sa to opäť raz stalo. Ten divoký obraz do mňa vrazil akoby som bola nejaká jeho prekážka, a predo mnou sa začali objavovať obrazy.Bolo tam viac ako šesť mužov, všetci otvárali ústa, akoby po sebe štekali a ja som medzi nimi zazrela môjho otca. Vyzeral presne tak ako som si ho pamätala : Hnedé vlasy, opálená pokožka a navyše mal rovnaké črty tváre ako môj brat. On jediný nič nevravel, len nemo zízal na ohnisko pred ním. 

Potom sa tam objavil už mne známy Nathan, a všetci sa postavili pred môjho otca. Nathan zastal pár metrov pred nimi, a oni sa rozbehli k nemu. Vtom sa v polovici cesty premenili v mohutných vlkov a chystali sa roztrhať ho. On sa len uškrnul a jedným ťahom sa jedného z nich bezcitne zbavil. Podobne to spravil aj s ostatnými, a potom sa postavil otcovi zoči voči. 

,,Nie!"vykríkla som a s nenávisťou som mu pozrela do tváre. Do tváre muža, kvôli ktorému som prišla o otca. 

,,Ty nehanebný ničomník!"zvrieskla som a dlane mi čoraz väčšmi začali brnieť, moje telo bolo v jednom ohni. A to nemyslím obrazne. Z môjho tela sa vypúšťala para, akoby som horela. Nathan sa na mňa len tak pozeral, bez jedinej hanby. Moje telo akoby vedelo čo má robiť, aj keď som nemala poňatia čo robiť. 

Vtom som skočila, a miesto toho aby som spadla na zem som ladne dopadla na laby. Už som mala v pláne naňho skočiť a roztrhať ho, no niečí hlas v mojej hlave ma zastavil. Naľakane som sa všade obzrela, potom som zazrela svorku mohutných vlkov stáť pri lese ktorý bol hneď za Mikovou záhradou. Potom mi povedali že sa o neho postarajú a ja som ich nechala nech si urobia svoju prácu a opäť sa zmenila späť. Bol to veľmi čudný pocit, ale nejako som to zvládla. Časť mňa bola na seba hrdá za to že som nedopustila aby urážal moju rodinu. Všetci ma môžu akokoľvek otravovať, vždy ich budem mať neskutočne rada. Vždy. 

Svorka vlkov sa rozbehli za Nathanom ktorý radšej vzal nohy na ramená a poriadne sa rozbehol.

,,Nemám rád keď to robia,"povedal čísi hlas za mnou, a ja som sa otočila, a samozrejme že tam nečakal nik iný ako sám Mike. 

,,Keď sa snažia niekoho zachraňovať?" opýtala som sa nechápavo, a on sa len zachechtal a pokrútil hlavou.

,,Nie, keď sa chystajú niekoho zabiť."

Zarazene som na neho pozrela a on len mykol plecami.

,,Samozrejme, nerobia to často. Vždy ten človek musel urobiť niečo nesprávne."potom som len chápavo prikývla.

,,Poď za mnou."