wolf girl

8.Martinino Tajomstvo

Ráno som hneď po otravnom vyzvánaní môjho budíka namáhavo odtrhla viečka od seba, a unavene sa posadila na posteli. Je len pól siedmej, a ja už chcem, aby sa tento deň skončil.
Prišlo mi trocha stupídne, že potom všetkom musím ísť do školy. Pár dní lenošenia by mi ešte prospelo. 

Ešte chvíľu som ostala sedieť, postaviť som sa rozhodla až keď sa na mojom budíku sa hrdilo sedem hodín ráno. V rýchlosti som sa obliekla do rovnošaty, a pokúsila sa skrotiť svoje vlasy do normálneho štádia. Avšak práve dnes sa moje vlasy rozhodli k neposlušnosti, a nedokázala som ich rozčesať. Bolelo to, až mi do očí vytryskli slzy. 
O takých päť minút neskôr som ich predsa skrotila, a zviazala ich do copu. Pár prameňov mi ešte trčalo, avšak to mi bolo jedno.

Rozbehla som sa po schodoch do kuchyne, z kade sa ozývala typická ranná vrava. Mama sa motala okolo kuchynskej linky, popritom si hmkala akúsi neznámu melódiu, podľa ktorej jemne pohybovala bokmi do strán. Môj brat sedel za stolom, a mrmlal si poznámky zo zošita, a poslední členovia našej bláznivej rodiny, Bella a Dáša, sa hádali -ako zvyčajne-. Zaujímalo ma, o akú blbosť tentokrát.

,,Nie! Mama povedala, že dnes ich môžem mať ja!" skríkla Dáša, a nahnevane odula peru. Jej dvojička s ňou nesúhlasila - dala to najavo tým jej ustavičným krútením hlavy.

,,To teda nie! Mama povedala mne, že si ich môžem dať ja!"

Ďalšia hádka o trblietavé baleríny? Naozaj? A ja som si myslela, že už z toho vyrástli...

,,Prestaňte!" okríkla ich mama s Kamilom jednohlasne, Kamil však omnoho otrávenejším tónom. Mama nevyzerala otrávene, avšak ani šťastne. Dobrá náladu ju opustila tak rýchlo, ako na ňu prišla.

Vlastne, jej tvár sa teraz krivila akýmsi nepochopeným strachom. Netuším čo sa to s ňou dnes deje, no strieda nálady rýchlejšie ako Dáša oblečenie. A to už je čo povedať, pretože moja drahá sestra za deň prestrieda za deň minimálne tri outfity. Je to otravné, a pre mamu o dosť viac namáhajúce. Prečo nemôžu byť moje sestry kľudné, a milé? Prečo nemôžu byť, ako ten Tucker z nášho susedstva v Londýne? 

Bol to milý chlapec - trocha hanblivý a utiahnutý, ale milý. Aspoň nebol otravný a v jednom kuse nevrieskal. 
Vtom tie spomienky do mňa vtrhli ako nákladiak bolesti. V Londýne nám bolo lepšie. Mame možno až tak veľmi nie, no boli sme spokojní.
Viem, musím za to pochopiť aj ju. Chápem, že muselo byť ťažké, prechádzať okolo známych ulíc, spomienky ťa bolia u srdca, pretože po tej ulici si prechádzala so svojím milujúcim manželom.

Mama s otcom nemali taký ten typický manželský vzťah dnešných dôb. Obaja sa veľmi milovali, boli schopný dať tomu druhému čokoľvek.
Mama by dostala všetko čo by len chcela - ona však chcela len jeho. 
A jediné čo nedostala, bol čas.

Áno, chápem, že mama mala ťažký život. Prišla o lásku svojho života, jedno z jej detí je neustále s niečím nespokojné, ďalšie dve sú uvreštané a rozmaznané, a to posledné má problémy s agresiou a s dôverovaním.

Áno, bola som (a ešte stále asi aj som) problémové dieťa. Som prvrodená, a som problémová. Vždy som mala problém so zvládaním hnevu - keď som bola naštvaná, nedokázala som sa ovládať, robila som hlúpe veci. Neskutočne hlúpe veci. 

Raz, ma Kamil tak naštval, že som mu vykopla jeden z jeho mliečnych zubov. 
Alebo som rozstrihala svoju obľúbenú sukňu, pretože mi ju mama zakázala obliecť. Revala som kvôli tomu týždeň.

Ale môj otec ma zbožňoval. Tešil sa z každého môjho pokroku, a keď som sa už konečne naučila držať svoj hnev na uzde, otec odišiel. Odišiel, nechal mňa aj mamu v štichu. 
Prosila som ho, nech sa vráti, pretože mama kvôli tomu veľmi často plakala. A ja takisto.