wolf girl

20.Začiatok konca

Pozrela som sa na Martinu, ktorá rovnako zúfalo hľadela na mňa. 

,,Ak tam pôjdeme, stratíme množstvo času,"pripomenula mi a ja som sa zahryzla do spodnej pery, ako vždy keď o niečom rozmýšľam.

,,Viem,"kývla som na súhlas a začala si obhrýzať nechty. Rodina alebo pomoc iným, ktorí to potrebujú? Keď sa to tak zoberie, aj moja rodina potrebuje pomoc. A veľmi. Odrazu sa mi v hlave zrodil fantastický nápad.

,,Martina!"zvolala som nadšene, ,,veď som vlkolačka!"

,,No a?"nadvihla obočie a znepokojene na mňa zazerala.

,,No b,"prevrátila som oči no v zápätí sa mi na tvári znovu objavil radostný výraz, ,,keby si zapla mozog a poriadne precvičila mozgové bunky, prišla by si na to že keď som vlkolačka tak sa dokážem,"

,,-hýbať rýchlejšie!"doplnila ma nadšene a ja som na ňu žmurkla. 

,,Ale, dokážeš sa premeniť teraz, keď momentálne nezúriš?"opýtala sa s obavami v hlase a ja som sa iba uškrnula.

V zápätí sa na mojom mieste nachádzala karamelovo sfarbená vlčica. Martina iba chápavo prikývla a váhavo mi sadla na chrbát. Keď tam už bola, nič mi nebránilo v tom rozbehnúť sa a bežať v proti smere vetru, ktorý mi temer svišťal v ušiach, tam, kde by sa zdroj výkriku mal nachádzať. Zaznel ďalší výkrik, ktorý podporil moju teóriu. Nakoniec sa mi podarilo nájsť zdroj výkrikov. No to, čo som tam našla mi takmer privodilo infarkt. Na mieste, kde sme posledný krát počuli krik. 

Na zelenej tráve ležala Tatiana, no na jej bielej blúzke, ktorú si obliekla dnes ráno bol veľký krvavý fľak. Vedľa nej sa v tráve krčila Veronika so zaslzenou tvárou a držala Táňu za ruku. Našťastie sa mi podarilo premeniť skôr než sa stihla Veronika obzrieť. Keď sa obzrela a zbadala nás, na tvári sa jej zobrazovalo výrazné uľavenie.

,,Tina! Nella! Taká..taká som rada že vás vidím!" skríkla a postavila sa na rovné nohy. Stiahla si okuliare a začala si ich čistiť. Na Tániných očiach sa už nenachádzali falošné imidžové okuliare, ako zvyčajne. Tvár mala bledú a jedinou istotou, že žila, bolo tlčenie srdca, ktorého ozvenu som počula len vďaka vlkolačím zmyslom.

,,Čo sa stalo? Čo tu, pre pána, robíte?" spýtala sa Martina otázku, ktorá ma pálila na jazyku už keď som ich tu zbadala.

,,No," povedala Veronika keď sa už ako-tak upokojila a nasadila si okuliare, ,,videli sme vás ráno prichádzať spolu a prišlo nám to divné, tak sme vás celý deň sledovali. Správali ste sa obzvlášť divne, a tak nám napadlo vás sledovať keď pôjdete domov. Videli...videli sme vás kráčať do toho lesa, tak som hovorila Táni, že nech sem nepôjdeme, že nám tu hrozí nebezpečie. Vtedy ma obviňovala, že mi na vás nezáleží a že mi je jedno, že vás tu trebárs môže zožrať medveď a že mi to bude jedno. Tak som súhlasila. Potom sme začuli vytie. Ja som jej hovorila, že sa bojím a nech odtiaľto vypadneme. Ona mi len odvetila, ,,Len si choď, ja ich musím nájsť!". A tak sme pokračovali.

Mne sa ale rozviazala šnúrka na topánke, tak som zastala a snažila sa ju zaviazať. To už bola ale Táňa úplne vpredu. Kričala som na ňu nech ma čaká, ale ona ma nemohla v tej diaľke počuť. Potom som ale začula výkrik a na nejaké sprosté šnúrky sa vykašľala. Keď som ju tu našla...keď som zbadala čo sa tu stalo....V panike som začala kričať. Potom ste prišli vy,"povedala na jeden dych a ja som  v šoku otvorila ústa. V hlave som mala úplný chaos. Hnevala som sa na Tatianu za to, čo povedala Veronike, prekvapená z toho, že si všimli že sa nesprávame normálne a vystrašená z toho, čo bude teraz. 

Moje myšlienky prerušilo čiesi vrčanie v kríku. Obrátila som sa a zahľadela sa do kohosi očí. Vlčích očí. Vlk vyšiel z kríkov na nás hrozivo vrčal