wolf girl

12.Sú všetky rozhodnutia správne?!

,,Achh!!!''vrčala som jedna radosť a kopala do všetkého čo mi padlo pod nohy. Tomu sa hovorí moje šťastie!!
Prečo sú všetci taký neschopný?!  Čo si krucinál o sebe myslia? Že ostanem len tak nečinne sedieť kým mi zabijú posledné čo mám? Ak áno sú buď sprostý alebo majú iQ alá húpací koník. Musím niečo urobiť. Musím.
Ale čo?! Willov úprimný monológ so mnou nič nenarobil. A ja som sa tak snažila vyhľadať pomoc u niekoho zo svorky, no všetci ma s chabou výhovorkou odmietli. Je to od nioch dosť hnusné, dúfam že im je jasné že nech odo mňa už v živote pomoc nečakajú. Otočím sa im rovnako chrbtom ako oni mne!!
Nahnevane som vytiahla som si vreckovku z vrecka a zavrela oči a šepkala:
,,Ukáž mi viac, ukáž mi viac,"

Opäť som videla to čo minule. Tentoraz som si všimla aj značku auta. Bol to pickup značky Chevrolet. A potom nič.....iba tma. Do čerta! Zahodila som vreckovku kdesi do krovia a tuho rozmýšľala čo ďalej.

Bola som taká nahnevaná, že keby  ktokoľvek ku mne prihovoril, roztrhla by som ho ako gumenú kačičku. Skúsila som si dať aj nádych a výdych, NIČ NEZABRALO!! Iba som bola ešte viac naštvaná na moju bezmocnosť a ľahkomyseľnosť týchto prekliatych naničhodníkov!! Som tu bezmála pár mesiacov a už to tu neznášam. Neznášam týchto povrchných ľudí. Za tých pár mesiacov som vlastne, o všetko prišla. O priateľa (o ktorom som si samozrejme iba myslela že je priateľ, no aj tak som ho mala rada), o rodinu...ach, nemá cenu vymenovávať ďalej...

Cítila som ako mi celé telo brní, a tak som sa rozbehla a utekala do lesa. Keď som sa už v lese nachádzala , bola som už premenená a bežala čo mi nohy stačili. Bola som taká rýchla že sa stromy okolo mňa rozmazávali, čo mi dalo skvelú príležitosť porozmýšľať o všetkom. 

Prišla som na to ihneď  ako som zatvorila oči a o všetkom vrúcne porozmýšľala. No jasné! Myšlienky v hlave sa pohybovali stotisíc kilometrovou rýchlosťou a ten nápad mi do hlavy vnikol ako nič. Napadlo ma to už dávno pred tým, no bránila som sa tomu ako čert svätenej vode. Pôjdem ich hľadať sama aj keď je to tak veľmi riskantné a vôbec netuším kde a ako začať. Nič sa mi  však nemôže stať.

Je tu ale menší problém...musím ísť domov a pobaliť sa. A už aj viem ako ich vyhľadám. V hlave som si skoordinovala všetky pre a proti. Najväčší zmysel a motiváciu mi dal posledný bod v zozname pre : Nájsť svoju rodinu a pomôcť im dostať sa z tejto horúcej kaše. Ten bod ma donútil rozhodnúť sa pre to aby som ich išla vyhľadať..v hlave som mala plán ako to všetko urobiť. Síce stál na figu no ešte vždy je to môj jediný plán (v plánovaní som sa nikdy moc nenašla)

Z lesa som sa dostala rovno na našu ulicu a premenila sa späť. Moje telo už nebrnelo, ale celkom sa otriasalo od vzrušenia a, aj keď som si to dôrazne zakázala nemohla som tú emóciu vypudiť..bol to strach.

Prečo? Prečo sa bojím?!

 Odpoveď sa mi v hlave vybavila hneď ako som si túto otázku individuálne položila...nebojím sa o seba. To si môžem zaručiť. Na mne nezáleží. Nech ma aj zožere medveď mne to bude úplne jedno...no dobre teda, tak trošku som to prehnala. Nebude mi jedno keď ma niečo zožere...pretože, to by som ich už nezvládla zachrániť.
Bojím sa toho že by už bolo neskoro. Veď čo ak by som tam prišla a našla tam nejakého člena mojej rodiny ležať na zemi v kaluži krvi, bledého a bez života..?
Nie..nie....NIE!

Snažila som sa okamžite tú hnusnú predstavu vyhodiť z hlavy. Nie...mama a moji súrodenci sú v poriadku len....Bože čo si to tu nahováram. Aký mám dôkaz že sú v poriadku? Prostá odpoveď..žiadny.