wolf girl

•5.Nie najlepšie zoznámenie•

Na druhý deň som zostala doma. Do izby som nikoho nepustila, a neoblomné vyklopkávania na dvere som ignorovala. Mama ma nakoniec nechala tak, a ja som celý deň preležala v posteli. Spať mi celú noc nedalo, a podobne to bolo aj poobede. Bolo viac ako pól druhej, a moja izba bola temná ako za noci. Žalúzie som mala stiahnuté, aby mi zvedaví susedia nemohli zazerať do okien, aj keď sa k tomu nemal ani jeden z nich.

 V dome bolo ticho ako nikdy, a ja som si to ticho vychutnávala ako som len mohla. O chvíľu sa dvere rozrazia a do domu vojdu moji otravní súrodenci. Dvere som mala zamknuté, a kľúč som mala na nočnom stolíku pri posteli. Dúfala som že za zamknutými dverami nebudem počuť príchod mojich súrodencov. Do uší som si pre istotu strčila slúchadlá a hudbu dala na maximum. Zvyčajne to nerobím, od malička to mám od mami prísne zakázané ale tentoraz som sa rozhodla ignorovať mamino zásadné pravidlo. Nemusím vždy počúvať čo hovorí, nie som žiadny jej pes. Nech si kúpi psa a tomu nech následne rozkazuje - ten jej rozkazy splní hneď a rád.

Vtom som začula zvonenie telefónu..nie však toho ktorý práve zvieram v rukách. Počula som z dola ako tam vyzváňa telefóna linka. Nie, to nie je možné. Určite sa mi to len zdá.

Lenže mobil z dola neustále zvonil, a tak som si slúchadlá s hlasnou hudbou vytiahla z uší a počula to otravné zvonenie. Pomaly som vstala z postele, a ešte pomalejšími krokmi som kľúčom otvorila dvere. Celou chodbou sa ozývalo zvonenie a ja som rýchlo pribehla do kuchyne a telefón vzala do rúk. Určite volá mama z práce. Na drobnej obrazovke na telefóne sa ukazovalo mamine číslo z práce - vždy ho spoznám, ten telefón do práce nosí už roky a číslo sa končí 123 čiže i to vždy pamätám.

,,No?"zvolala som o trochu hlasnejšie, ten telefón má už desiatky rokov.

,,Nella,"povedala mama do mobily, ja som to sotva počula.

,,No čo mami?"povzdychla som si, už som sa pripravovala na prednášku o tom ,,Čo si o sebe akože myslím, som len usoplené decko ktoré má šúchať nohami keď rozpráva dospelý, a že nech si nemyslím že ma toto isté nebude čakať aj doma, lebo to čo stváram už vážne nie je normálne" a podobné somariny, to už poznám. Lenže mama -prekvapivo- nezačala žiadnu zbytočnú prednášku.

,,Ako sa cítiš?"opýtala sa s obavami v hlase, a ja som prekvapene pozdvihla obočie. Čo toto má sakra byť??

,,J-je mi dobre, dík za opýtanie,"vyjachtala som prekvapene, a mama len súhlasne zahmkala.

,,Okay, nezabudni, v mikrovlnke máš rybie prsty takže si ich zohrej takže nezabudni sa najesť,"pripomenula mi mama a ja som jej len všetko bezducho odsúhlasila a o tisícdvestopätdesiatšesť rokov som vypla hovor. Odrazu mi do nosa udrela lahodná vôňa rybích prstov. Ja som len zvráštila obočie, snažila som sa zistiť prečo. Mikrovlnka bola až niekoľko metrov vzdialená odo mňa, a už som cítila tú delikátnu vôňu.

Následne som len flegmaticky pokrčila ramenami a podišla ku mikrovlnke. Otvorila som ju a vôňa sa tisíc krát zdvojnásobila. Rýchlo som jedlo ohriala a pustila sa do jedla.

Pri jedení ma vyrušil zvonček, ktorý sa ozval pri dverách. Ja som opäť zvráštila obočie, dnešok sa mi zdá oveľa čudnejší ako ktorýkoľvek pred ním. Oblízla som si mastné prsty, postavila sa z čalúnenej stoličky a podišla k dverám. Pri dverách stál niekto, u koho by som to najmenej čakala. Ten záhadný chalan. Ktorý sa mi ešte stále nepredstavil, hoci vo mne vyvoláva pocit že je všade. Ja som nadvihla obočie, a oprela sa o pootvorené dvere.

,,Ahoj,"pozdravil ma, a ja som neschopná slova tam len tak stála. Snažila som sa otvoriť ústa a odzdraviť sa mu, ale zo mňa nevyšlo ani hláska. Nakoniec som sa predsa len prinútila odvetiť mu tiché a skromné ,,Ahoj."

,,Prepáč že som sem len tak vtrhol. Mimochodom som Mike," môže byť tento chlapec snáď ešte rozkošnejší? Mike vystrel ruku ku mne ako milé a prívetivé gesto. Ihneď som jeho ruku prijala, a potriasla ňou. ,,Nella,"vyslovila som chabo, a palcom som mu jemne  prešla po dlani, ktorú mal neskutočne hebkú. 

,,Doniesol som ti úlohy,"poznamenal ešte a do ruky mi dal jeho zošity. Vďačne som sa naňho usmiala, a on následne povedal : ,,Som veľmi rád že som ťa spoznal. Tak či onak, ja už budem musieť ísť. Takže, dúfam že sa ešte  uvidíme Nella!" 

Ja som len opäť chabo prikývla a odzdravila sa mu. Prečo vo mne tento chalan vyvoláva tak strašne neskutočnú úzkosť a pocit nervozity? 

***

Úlohy som mala spravené až o chvíľu neskôr. Dosť mi to teda trvalo, určite viac ako pól hodinu, no nakoniec som to spravila bez ujmy na zdravý. Moji drahí súrodenci boli doma presne tridsať minút po Mikovom odchode. Dáša s Isabellou ihneď po mne začali skákať a obe radostne výskali akoby boli z divých vajec či čo. 

Nechápem čo ich tak veľmi potešilo na stretnutí opäť so mnou? Predsa len ma videli deň pred tým, ale nechala som to tak a nechala sa. Hrali sa s mojimi vlasmi, zaplietali rôzne ,,vrkôčiky" (tie uvodzovky sú tam naschvál, pretože na hlave som mala miesto vrkôčikov obrovské gudže, ktoré boli tak popletené že som sa s nimi hrajkala pekných pätnásť minút, kým som som ich opäť vrátila do pôvodnej podoby.) 

Môj brat našťastie nebol tak nadšený tým že ma vidí, a za to som bola dnes mimoriadne mama. Mama sa ma neustále pýtala či mi je zle, ževraj som ráno mala teplotu, preto ma aj nechala doma (nechápem ako to urobila! Myslela som si že mám zamknuté dvere...aj som mala. Čo je to s mojou rodinou?!). 

Večer, keď som konečne dorobila všetky úlohy, rozhodla som sa že Mikovi pôjdem vrátiť zošity. Videla som ho pri tom ako odchádzal, išiel rovno do domu oproti nám. To je ale náhoda, čo?

Už som bola pred jeho bránou, vtom som ho uvidela na jeho záhrade. Bez toho aby som vedela čo robím som otvorenú bránu otvorila a vošla na jeho záhradu ktorá bola neskutočne veľká, a videla ho ako am len tak stojí a hľadí niekam do blba.

 Prišlo mi to dosť čudné, a aj napriek tomu som si odkašľala a Mike sa za mnou otočil. Bol to on, ale niečo sa mi na ňom nezdalo. Vyzeral čudne. Pod očami mal obrovské kruhy (o ktorých som si bola istá, že ich poobede nemal!), vyzeral dosť desivo, ako vrahovia v horroroch. Nie, to som už prehnala. Ale aj tak vyzeral zvláštne. 

,,Oh, Ahoj Nella,"povedal, a aj hlas mal docela čudný. Bol o niečo hlbší ako ten Mikov a tak som nervózne ustúpila o dva kroky. 

,,Čo sa deje Nella? Vari sa ma nebojíš,"povedal s divným úškrnom na tvári. Jeho tvár nabrala o niečo tmavší odtieň, akokeby sa pred neho niekto postavil a tieň postavy mu zakryla tvár. Už vtedy som vedela že je zle nedobre, a vzala radšej nohy na plecia. Pri čom som samozrejme nezabudla upustiť Mikove zošity a nadprirodzenou rýchlosťou sa rozbehla preč. Už som skoro  stála pri jeho bráne, keď vtom sa z ničoho nič postavil pred ňu skôr ako ja. 

,,Mike, čo je to s tebou?"opýtala som sa, a ustúpila pár krokov. Vtom sa Mike začal meniť. Jeho výška sa zvýšila o minimálne desať centimetrov, jeho vlasy nabrali omnoho tmavší odtieň, a vyrástli do pol pása, boli zapletené vo vrkôčiku. Muž, ktorý stál na mieste Mika bol odetý ako indián, a ja som poľakane preglgla. 

,,Kto ste?"