wolf girl

•4.Opustená•

Som tu sotva týždeň, a už to tu nenávidím. Chovám k tomuto miestu hlbokú nenávisť, najradšej by som to tu všetko podpálila. Chcem odtiaľto odísť, a to ihneď. Prečo som pre všetkých taká neviditeľná? Na školu kašlem, tam nech si ma ignorujú koľko tí hlupáci chcú, ale prečo ma ignoruje moja vlastná rodina? 

Prečo nikomu nezáleží na mojom názore o tomto mieste? Prečo mama odmieta prijať to, že to tu nenávidím? Prečo nemôžme ísť domov? Ja sa tu doma nikdy nebudem cítiť.

Cítim sa akoby som žila s cudzincami, a nie s mojou rodinou.

_________________________________________________________

,,Teplotu nemáte, slečna Matthewsová. Ani žiadne bolesti, čo znamená že vám nič nie je,"povedala slečna Vrazte.Mi.Jenu.Prosím a.k.a školská sestrička, alebo skôr školská vtierka. Vtiera sa mi až za mi chce z toho zvracať. Opäť raz mám z niečoho nevoľnosť a ona hovorí že mi nič nie je. To je teda starostlivosť o pacientov, pf. 

Nahnevane som sa zodvihla a odpochodovala von. Moje kroky ktoré boli rovnako nahnevané ako ja sama sa ozývali po školskej chodbe ako ozvena. Chodba bola prázdna, nebolo v nej ani živáčika. Úžasné, meškám na hodinu francúzštiny. Jednoducho perfektné. Mám chuť zvriesknuť od frustrácie ktorú mi tu poskytol ten obraz, alebo čo to bolo.  Neverím na rozprávky, takže to nemohlo byť nič nadprirodzené. Musela sa mi zatočiť hlava, alebo niečo také. Určite to má nejaké logické vysvetlenie.

,,Ahoj,"ozvalo sa za mnou, a ja som zmeravela. Žeby to bol nejaký učiteľ?

Pomaly som sa vyplašene otočila, a zazrela toho chlapca pri ktorom mám taký ten divný pocit. 

,,A-ahoj? Prepáč, ale my sa poznáme?"stupídnejšiu otázku som mu vážne položiť nemohla. Ja som naozaj nemožná.

,,Nie,"odvetil jednoducho, nevyzeral by vyvedený z miery, a ani na mňa nepozeral ako na idiota, alebo blázna. Zistila som že mám pootvorené ústa, tak som ich zavrela a len prikývla, a otočila sa na odchod. Zastavil ma až jeho dotyk na mojom pravom ramene. Ja som sa opäť pomaly zmätene otočila. Ešte hodnú chvíľu tam ruku nechal potom ju zložil.

,,Len som sa chcel opýtať či si okay. Pred tým, tam na chodbe si nevyzerala veľmi dobre,"podotkol, a ja som mala chuť plakať, nemala som potuchy ako bláznivo som musela vyzerať. 

,,Áno. V pohode,"podotkla som sucho a opäť sa otočila na odchod.

,,Povedal som niečo nevhodné?"opýtal sa ma popri chôdzi čo ma prenásledoval.

,,Nie. Nechaj to tak,"zavrčala som a o trochu som zrýchlila krok. 

,,Pozri, prepáč ak som ťa urazil alebo niečo také-,"

,,Neurazil si ma. A opakujem ti, nechaj to tak,"zavrčala som intenzívnejšie, čo ho konečne zastavilo a ja som mala šancu utiecť. 

Lenže ako mám sakra utiecť pred realitou? Ako??

***

Pri obede som sa rozhodla, že nepotrebujem nikoho prítomnosť pri sebe, a nepotrebujem aj tisíce páry očí zamerané na mňa. O nič z toho som nežiadala.

Preto práve teraz sedím na zemi, a opieram sa o stenu. V rukách držím nechutný toast, ktorý sa mojej mame podarilo pripáliť. Ale aj tak som ho statočne žula, a dožula som sa až ku koncu toastu, takže práve teraz držím v rukách len alobal v ktorom bola toast zabalený. Môj žalúdok to nenasýtilo poriadne, a mne ešte viac začalo škvŕkať v bruchu. Otrávene som si povzdychla, a rukami sa začala hrabať v taške či tam niečo nenájdem. Aspoň žuvačku, alebo nejakú tyčinku. 

Ale samozrejme že mne nikdy nemôže priať šťastie v ničom, a tak tam opäť raz sedím hladná s prázdnymi rukami. Cítim sa viac opustená ako kedykoľvek pred tým. Necítila by som sa o nič lepšie keby som sedela v jedálni s Martinou, o to nejde. Moja duša je opustená, a to nedokáže nikto zmeniť. Nie žeby sa o to niekto uchádzal. Na mne nikomu skutočne nezáleží, a to je ten problém. 

Od smrti môjho otca som sa odcudzila snáď všetkým v rodine. Veľmi mi na ňom záležalo, a keď umrel....proste sa mi všetko zrútilo ako stavebnica z kociek a ja sa odvtedy hľadám. Som stratená. 

Stratená a opustená. 

***

Sedela som v maminom aute, a opäť raz som pozorovala krajinku pohybujúcu sa za oknom auta. Zamračila som sa na pole popri ktorom sme práve teraz prechádzali. Nenávidím to pole. Nenávidím ho!!

Nenávidím ani ten les, ani tú čistinku a tie zajace ktoré po nej prechádzajú. 

Nenávidím to tu, a to strašne.

Keď sme zaparkovali pri dome (ktorý taktiež ako všetko ostatné nenávidím) rýchlo som z neho vyšla a čakala na mamu ktorá odomkne dom. Mama si nemohla nevšimnúť ten môj zatrpknutý výraz, a ja som prosila nech ma nechá na pokoji, lebo keď sa ku mne ozve ohľadom školy tak vybuchnem. Prešla som popri predsieni, ani som sa nepozdravila Kamilovi Dáši a Isabelle ktorý sedeli v obývačke a pozerali televíziu.

,,Moment počkaj mladá dáma!"zvolala mama, a ja som privrela oči a otrávene sa otočila. 

,,Čo je zas mami?"opýtala som sa zatrpknuto a mama nadvihla obočie.

,,Akože ,zas'? Akým právom sa so mnou takto rozprávaš?!"sykla mama, a ja som sa rozhodla že jej to už poviem, bez servítky pred ústami.

,,Ako inak sa mám s tebou rozprávať, keď ty si tá ktorá mi zničila život!"skríkla som a mama nahnevane pootvorila ústa.

,,Akože som ti zničila život? Všetko to robím pre vaše dobro!"bránila sa mama.

,,To že si ma odlúčila od mojich jediných priateľov mi moc dobré nepripadá!"

,,Panebože, môžeš si nájsť iných priateľov Nella! Nemôžeš byť taká sebecká!" 

,,Sebecká? Sebecká? Tak prepáč mami! Mám sa tváriť nadšene keď ma tu všetci len otravujete, a prehliadate?! Mám sa tváriť spokojne a radostne pričom sa cítim tak strašne opustene a zlomene? Prepáč mami, odteraz sa budem tváriť nadšene a spokojne a budem sa tváriť že k tomuto miestu nechovám takú strašnú nenávisť, ak si to tak želáš!"zvrieskla som a utiekla späť do svojej izby a zamkla sa tam po zvyšok večera.

V ušiach som mala slúchadlá, a počúvala som pesničky ktoré ma vôbec neupokojovali, naopak mi dopomohli ešte k horšej nálade. Dopomohli mi k tomu aby som sa cítila ešte viac opustená, ako som v skutočnosti bola.