wolf girl

19.Čože?!?!

Ráno som sa zobudila až priveľmi unavená. V Martininej posteli sa mi spalo hrozne. Hlavne po tom čo som zistila že moja rodina je naozaj unesená. No, v každom prípade o nočné mory bolo starostlivo postarané. Aspoň jedno plus na celej tejto situácii je. Lena nie je zlá, a chce mi pomôcť. 

Našťastie, som tam mala kefku a aj čisté oblečenie, síce vôbec netuším ako sa tam vzalo. Pri pohľade do zrkadla som mala chuť skočiť pod most. Vyzerala som O.T.R.A.S.N.E! Vlasy ako po výbuchu bomby, kruhy pod očami...Radšej som si schovala tvár do dlaní, než by som mala nájsť ďalšie nedostatky ktorých na mojej tvári bolo na rozdávanie. Zuby som si poriadne a starostlivo vydrhla. Vlasy sa mi podarilo dať aspoň do stavu normy, a kruhy pod očami som skryla pod vrstvou make-upu. Nikdy som veľmi make-up nepoužívala, ale ak nechcem vyzerať ako keby  som minimálne dve mesiace nespala a nevzbudila tým nepotrebnú pozornosť, musela som teda zakročiť. Obliekla som si klasickú rovnošatu a vyrazila dole, kde ma už čakala Martina. No na moje prekvapenie nie len tá. 

Stôl bol prestretý rôznymi lahôdkami, ako napríklad : muffiny, sladké pečivo, koláče, sendviče,párky v rohlíku  a podobné nezdravé veci. Vlastne mi je úplne jedno či to je zdravé alebo nie. Proste som strašne hladná, a v takom stave som schopná hocičoho. Na tanier som si nabrala, jeden párok v rohlíku dva muffiny a jeden sendvič. Bolo mi jedno že miešam slané so sladkým  a že sa to vôbec nemusí skončiť dobre. 

,,To väčšinou mávate takéto raňajky?"spýtala som sa Martiny prekvapene. Martina len kývla na súhlas  a plne sa venovala svojmu tanieru. Potom sme obe vstali a podišli sme k Martininej mame. Ona odrazu luskla a uškrnula sa. Začula som za nami akési hlasné buchnutie, a keď som sa otočila jedlo bolo preč. S úžasom som sa otočila k Martine, ktorá sa za mnou vyškierala. 

Keď som sedeli v aute Martina niečo mlela jej mame ktorá prikyvovala. Odrazu sa ozvala ku mne.

,,Si veľmi statočná. Ja byť na tvojom mieste zošaliem,"usmiala sa a ja som len kývla. Čo tým chcela povedať? Že jej mňa ľúto? Posmieva sa mi že som v takejto šlamastike? Alebo ma uznáva? Ja sa v tejto rodine nevyznám. Ale myslím že by sa mi pred Martinou nedokázala vysmievať, takže to bude tá druhá možnosť. 

,,Ďakujem, pani.."

,,Hovor mi len Maggie a taktiež mi tykaj,"usmiala sa opäť, tentoraz ukázala svoje dokonale biele zuby. Ja som len prikývla. ,,Tak ďakujem Maggie,"opravila som sa v zápätí a ona prikývla. 

,,A určite zvládnete ísť samy so lesa? Ako, nemyslím si že ste neschopné, len to nie len..Bojím sa o vás. Hlavne pamätajte : Ak kohokoľvek stretnete prosím nezapleťte sa do hádky alebo bitky. Nemusí sa to skončiť dobre. Jasné?"kládla nám na srdce Maggie a my sme prikyvovali o dušu. Nič takého sme totiž nemali v pláne.

Maggie zastala pred školou, a popriala nám veľa šťastia, trpezlivosti a opäť zopakoval to čo pred chvíľou. Keď si už bola istá že sme sa poučili, pustila nás do školy. Šuchtavým krokom sme sa čoraz viac približovali ku škole. Na tvári sa mi objavil ešte viac zmučený výraz keď som si spomenula ž prvá hodina je matematika. Do pekla! Ku skrinke som sa priblížila najpomalšie ako som vedela a hodila do nej svoje tenisky. Nasadila som si predpísané boty a pobrala sa s Martinou do triedy. Moje oči sa stretli s čokoládovo hnedými ktoré patrili Mikovi, a ja som hneď odvrátila zrak. Vôbec som netušila ako sa k nemu mám teraz chovať. Mám nápad! Proste ho budem ignorovať. Áno fakt super a originálny nápad. Ale čo mi zostáva. Sadla som si na obvyklé miesto vedľa Martiny a znudene hľadela pred seba. Do triedy vošla učiteľka a hneď aj začala s výukou. Ja som ju ale vôbec nepočúvala a aj naďalej civela pred seba. Aj keď s absolútnym nezáujmom. Stále ma ale prepaľoval jeden pohľad. Mike. Ten chalan sa nevzdá. Nahnevane som si vytrhla papier zo zošita a naň naškriabala :

  Nemáš čo na práci? Počúvaj zaujímavú výuku o čísielkách ktoré ťa určite strašne zaujímajú. O čo ti do pekla ide?!

Papier som zrolovala a hodila ho Mikovi presne do tváre. Spokojne som sa oprela o stoličku, a opäť sa vrátila ku svojej predchádzajúcej činnosti. Ak sa to vôbec dá nazvať činnosťou. Mike ma dokonale odignoroval, a ja som nad tým len mykla plecami. Teda, najprv som si to myslela. No o opaku ma presvedčil zrolovaný papierik ktorý mi pristál na lavici. S mojou zvedavosťou nič nenarobím, a tak som papierik s očakávaním otvorila.

Uzavrime mier. 

Tá jediná veta tam stála. Ja som nad tým len mykla plecami na druhú stranu napísala len Fajn a hodila to Mikovi na lavicu. On ostal len začudovane civieť na ten kus papiera. Ja som sa len potichu zachichotala. 

                                                                                           ***

Hodina býva niekedy nekonečná. V mojom prípade do platí stonásobne. Nakoniec sa celou triedou ozvalo hlasné zvonenie zvončeka a ja som sa s očakávaním pozrela na Martinu ktorá mi pohľad vrátila. Obidve sme sa predrali ku skrinkám (bol to neskutočný boj) a vytiahli si tenisky. ,,Pssst,"zašepkala Martina a zatiahla ma na toalety. ,,Musíme sa prezliecť. Nemôžme ísť do lesa v rovnošatách,"povedala to ako najväčšiu samozrejmosť, a ja som si zahryzla do spodnej pery pretože presne to som sa chystala urobiť.

,,Ale čo si mám obliecť ja?!  Ja som si nič nevzala, lebo mi to opäť nikto nepovedal,"odula som spodnú peru, ke'd som si spomenula že som zase ja tá ktorá zase o ničom nevie. Pf! Ak si dobre spomínam, zachraňujeme moju rodinu, a nie Martininu. Takže by som o všetkom mala vedieť prvá JA!

,,Neboj, je to len taká drobnosť na ktorú som si spomenula len ráno. Zobrala som aj tvoje veci,"žmurkla a podala mi obyčajne modré tričko,bordovú mikinu, a čierne legíny s rovnako čiernymi topánkami so značkou firmy ktorá ich vyrobila. Vďačne som sa na Martinu pozrela a prezliekla sa.

Keď sme boli obidve hotové, pobrali sme sa teda do lesa. Cítila som neskutočnú nervozitu a motýle v bruchu. Nevedela som čo nás tam čaká. Po celý čas som mala pocit že nás niekto sleduje. 

Zdvojnásobilo sa to pri začiatku lesa. Veď to už nie je normálne! Otočila som sa a poriadne sa obzrela. Nikde nič. Pf! Nechápavo som pokrútila nad svojou hlúposťou hlavou. Som len paranoidná, nič viac.

O omyle ma presvedčil dvojitý výkrik ktorý sa ozýval lesom, takže som ledva vedela kde by sa mohol nachádzať zdroj. Ale nemôžme sa zastavovať. Potrebujem nájsť rodinu! To je teraz podstatnejšie. Ale nemôžem byť taká sebecká. Čo ak niekto nutne potrebuje pomoc a ide o život?! V tejto chvíli som sa cítila absolútne bezmocne. 

Čauko milí čitateľia!

Predposledná časť! A už len posledná časť a koniec! Ako sa to všetko skončí? To sa o chvíľu dozvieme. Inak, prepáčte že je kapitola tak neskoro, no minulú stredu sme boli v Česku u sesterky a tam som mala blbú wifi takže to bohužiaľ nešlo. Boli sme tam do nedele a včera som vôbec nemala náladu na písanie. I'm sorry :( 

Každopádne keď skončím Wolfgirl, dávam si na chvíľu s príbehmi pauzu. Mám ich tisíc rozpísaných, ale ešte som sa neodhodlala ich vydať. 

Tááákže

AU REVOIR!!!

Lunaaa♥♥♥