wolf girl

17.Konečne pravda,a po nedlhej chvíli dobrodružstvo!

Prudko som otvorila oči a poobzerala som sa okolo seba. Nerozumela som tomu. Ešte pred chvíľou som cítila čudný nátlak na ruke, ktorý ma pravdepodobne prebral zo sladkého snenia. Alebo skôr bdenia.  Posadila som sa a chrbtom sa oprela o stena. Odrazu som začula kroky. Pomalé, hlasné šuchtavé kroky. Dych sa mi zrýchlil a zbystrila som zrak. Očami som prebiehala z kúta do kúta, aby som sa ako tak upokojila, ale aj tak či onak som bola vystrašená do morku kostí. ,,Ha-haló?"ozvala som sa tichým a bojazlivým hlasom. Keď som začula ten zvuk ktorý sa mi vydral z úst, zahanbene som sa okríkla v duchu. Preboha , však sa preber! Nikto tu nie je, kto by ti chcel ublížiť. Tak prečo také prudké závery?! Moje obavy však neboli zbytočné. Naozaj sa o chvíľu ozvali ďalšie kroky a potom nejaký šialený smiech. Oh nie! Zase ona?!?!? Už zasa otravuje?! 

,,Ahoj Nella,"pozdravila ma veselým hlasom a o pár chvíľ sa z tmy vynorila čierna hlava ,ktorá sa posadila na moju posteľ..

,,Čo tu chcete?!"vyštekla som po nej, a to sa iba ozvala. Ja ju musím fakt nenávidieť.
,,Ale no tak, mala by si mať nejaké slušné vychovanie,"odvrkla mi a nechápavo zakrútila hlavou nad mojou takzvanou ,,drzosťou".  

,,Aj mám, ale iba k tým ktorý si to zaslúžia,"odsekla som a nepriateľsky po nej zazerala.
,,Dovoľ mi ti všetko vysvetliť,Nella,"povedala milým tónom a ja som si znechutene odfrkla. Tá ženská je čoraz viac divnejšia. Najprv sa správa milo, potom hnusne, neskôr sa ma snaží zabiť...Má to cenu  vôbec pokračovať?
,,Prepáč mi za to čo sa stalo v lese, ja...neskutočne si ma naštvala,"zamračila sa. Ja som na ňu neveriacky zazerala. Tak ona sa vysmieva mojej matke, a potom mi tu vypráva že som ju JA naštvala? Toto je už fakt moc. Mala som chuť po nej vybehnúť, a pekne jej povedať čo si myslím, no ona ma predbehla svojou drzou poznámkou.
,,Ale odpúšťam ti,"v zápätí sa usmiala, čo mi pripadalo nechutné, a mala som chuť hodiť šabľu na podlahu z jej takzvanej ,,milosti". Veď to úplne vidno že sa pretvaruje! Čo si myslí, že som nejaké malé ufňukané decko ktoré nerozumie čo je dva krát dva?! Tak toto nie! 

,,VY MNE ODPÚŠŤATE?!?!?!?!?!?"zvrieskla som z plných pľúc. Zatvárila sa hlboko pohŕdavo, ako matka ktorej dieťa povedalo niečo čo nemalo pred spoločnosťou.
 ,,Áno,"odvetila čím ma nehorázne napálila. To to fakt robí naschvál?

,,Ale keď mieniš po mne vrieskať tak ja sa môžem zobrať a odísť a opäť ti nič dôkladne nevysvetliť, aj keď si to veľmi prajem!"odfrkla si už trocha menej milšie a na dôkaz svojich slov sa postavila.
,,Ak mi konečne dáte pokoj, tak môžete hovoriť, a -ako to vy furt nazývate- dôkladne mi to vysvetliť,"založila som si ruky na prsiach a po mojich slovách som vydala pohŕdavý pazvuk, čoho si vďaka bohu  nevšimla. Opäť sa posadila a veselo sa usmiala. Ja som prevrátila oči a kývla hlavou čo malo byť gesto že nech vraví.  

,,Takže, na začiatok, to čo si včera videla, nebola tvoja matka," TOTO JE ZAČIATOK?? Veď to je riadna volovina!
,,Kto to teda bol, ak nie moja mama?!"odsekla som a stratila som všetku chuť počúvať jej vymyslené blbiny. 

,,Bola to...Nella! Veď si sľúbila že ma už budeš počúvať!"okríkla ma a zatvárila sa..noo...ani to opísať neviem. Smutne?
,,Dobre, dobre, veď už počúvam,"odvrátila som zrak z ,,celkom zaujímavej" záclony pred oknom.

,,Takže, ešte raz, bola to čarodejnica severu menom Alamanda z údolia smrti. Celkom jednoduchým vývarom sa na ňu premenila a potom ju uniesla. Ver mi, nechcela som byť nikdy zlá. Veď ja som..Teta tvojej priateľky Martiny!"zamumlala a ja som otvorila ústa. Toto je teta Martiny? A čo do pekla je Alamanda za meno?!
 ,,A-ale ako.."habkala som a triasla sa mi dolná pera. Poriadne som si ju obzrela. Podobné črty mala takže mi nemohla klamať.
,,Obidve máme schopnosť mojej prababky - jasnovidectvo.  Preto vtedy prišla k vám keď si bola v nebezpečenstve. Tí chlapci boli očarovaný..ale nie mnou. Ja som vtedy na teba zaútočila iba z donútenia. Nikdy by som ti neublížila naschvál,"zatvárila sa veľmi tragicky a mnou balancoval pocit že jej musím uveriť. Ale na druhej strane som sa však veľmi bála. Čo ak je toto z donútenia, a ona ma začarovala aby som jej uverila a potom sa opäť dostanem do riadnej šlamastiky?? 

Keď si všimla moje pochybnosti vyobrazené v tvári, chytila ma za ruku. ,,Neboj sa toto robím ja sama. Nikdy by som ťa nechcela dostať do nebezpečenstva. Teraz mi musíš uveriť." Ja som opäť trochu nerozhodne prikývla a ona si vzdychla. ,,Tak a teraz prečo tu naozaj som."

,,Takže Nella, si opäť vo veľkom nebezpečenstve. Tvoja mama aj s tvojimi súrodencami sú unesený a nikto ťa teraz nemôže ochrániť. Iba ja a svorka. Ale Tomovej svorke preskočilo, takže som jediná možnosť. A ja idem hľadať tvoju mamu a ty.."

,,Pôjdem s vami,"odvetila som dychtivo a ona sa na mňa zarazene pozrela. ,,N-naozaj?"opýtala sa koktavo a ja som pohotovo prikývla. Ona si utrápene vzdychla a pozrela na mňa trpiteľským pohľadom. Nakoniec ale prikývla. 

,,Tak teda dobre,"povedala po chvíli odmlky, ,,môžeš ísť so mnou."

Ďalšia kapitola! Tak dúfam že ste nečakali dlho!! (podľa mňa to nebola až tak dlho :P) Každopádne každé prečítanie, každý vote, každý coment ma neskutočne potešia! Inak sme prekročili hranicu 500 prečítaní! Wooow, ĎAKUJEM! ♥ Tak vás nebudem zdržovať!

Au revoir!

Lunaaa♥♥