Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 006

"Takže si to zhrnieme," povedal Arthur, keď sa po dlhej chôdzi utáborili v miestnosti s jednou prístupovou chodbou. Na stenách mala dokonca upevnené fakle. Nehoreli, ale to Al rýchlo napravil so zápalkami, čo našiel v batohu. A ďalší dôvod, prečo vybrali túto miestnosť?

Uprostred stála fontána. Fontána s vodou. Voda v nej pretekala rýchlo a bola chladná, čo mohlo znamenať, že je v poriadku.

"Hej, počkajte!" Nepite tú vodu, môže byť o-" snažil sa Arthur zadržať dvojčatá, ktoré sa na fontánu vrhli hneď ako ju zbadali.

"Horšie ako tvoje jedlo to nebude, oci," zamrmlal si Al pomedzi chlípavé hlty. Matt sa zasmial a takmer sa pri tom zadrhol.

Arthur vzdychol a posadil sa na zem ku stene. "Sakra, čo mám s vami robiť... Ak ste si takí istí..."

Potom si posadali do kruhu, zahajujúc bojovú poradu.

"Ja... Ja myslím, že sme sa prepadli do Daidalovho labyrintu," povedal Matt ticho, akoby stále uvažoval, či je to správne.

"A-ha?" ozval sa Al nedôverčivo. Arthur naňho mávol rukou, ako znamenie, aby zmĺkol, a obrátil sa na Matta. "Prečo myslíš?"

"No, niečo som o tom čítal. Odpovedá to. Labyrint idúci pod c-celou zemou, uličky dokážu meniť smer ako sa im zachce, neexistuje priama cesta von, je plný mágie... Spadli sme všetci do jedného vchodu... A aj tak sme sa ocitli každý inde. A ako sme išli, bolo počuť, ako labyrint presúva svoje chodby. Taký zvuk, ako keď suniete skriňu po parketách," objasnil Matt a zdvihol jeden prst. Nachvíľu zostali ticho. Keď sa Arthur a Alfred započúvali, tak si skutočne uvedomili, že taký zvuk je skutočne neustále počuť.

Al sa nervózne zasmial. "Do-dobre, ale... To to ešte nemusí byť to, pred čím nás v tábore varovali, nie?" po doznení otázky sa znova zasmial, a pozrel nádejne na Matta. Ten ale zatvoril oči a ľahko sklonil hlavu.

"O-obávam sa, že...je to práve to," zavrtel hlavou. Alovi ovisli plecia.

Arthur sa sípavo nadýchol.

"Takže hádam že cestu von nenájdeme tak ľahko... A keď ju nájdeme, budeme mať šťastie, ak budeme na Americkom svetadieli," povedal citeľne utrápene.

"A... Budeme mať šťastie ak bude ten istý rok," dodal Matt.

Arthur sa trhol. "Čo-čože? Tu aj čas ide inak?"

Matt prikývol. "Už teraz tu môžeme byť niekoľko dní... Alebo minút. Ni-nikto to nevie odhadnúť. Labyrint je predsalen plný mágie a neplatia v ňom zákony smrteľníkov," hovoril a počas toho pozoroval otca aj Ala. A...zdalo sa mu divné, že vyzeral z trojice najpokojnenšie. Aspoň si pripadal oveľa pokojnejšie, ako pôsobili tí dvaja.

"Mágie..." opakoval Al. Všetko sa v ňom priečilo. "Mágia? Ale to je... Prečo by si mal veriť niečomu takému? Je to hlú-"

"O-oci?" ozval sa Matt a to upútalo Alovu pozornosť, a - nečakane - aj Arthurovu.

"Áno, Matt?" opýtal sa a usmial sa, aj keď vyzeral vytrhnutý z myšlienok.

"Vysvetli nám to v...v lese," povedal vážne.

Arthura to nezaskočilo. Vedel, že budú chcieť skôr či neskôr vysvetlenie. Zvesil ramená a premnol si zátylok.

"Kde len začať? A čo všetko im povedať? Ak všetko, to by som musel odhaliť oveľa viac... Napríklad Olivera..." premýšľal. "Teda, viac sa brata obávať nemusíš...teda, asi...ale nie je to blbé im po dvadsiatich rokoch povedať, že majú strýka? Ktorý je okrem toho ešte moje dvojča? A ak im poviem o všetkom, riskujem, že sa cez nich Oliver dozvie viac o kliatbe... To nesmiem dovoliť. Kruh sa už uzatvára, nesmú byť ďalšie obete."