Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 013

Urobil pauzu, kým naňho Arthur trhol hlavou, ale stále sa díval do zeme. "Prečo...?"

"Ne-nehovor mi, že..."

"Č-čo?! Počkaj, kde je Matt, musíme..."

Matt sa prestal hrabať v batohu a zdvihol zrak. Cítil, rovnako ako Alfred, že je niečo veľmi, veľmi zle.

"Oco."

"Č-č-čo?!"

"Pamätáš sa... Pred nejakým časom som sa ťa niečo opýtal..." Alfred spravil pauzu, počas ktorej zdvihol tri prsty ľavej ruky, otcovi pred tvár.

"Koľko prstov...ukazujem?"

Arthurovi unikol z úst prekvapený výdych. Otázka ho nepríjemne zaskočila.

"Vieš odpovedať, nie? Ak...vidíš," naliehal Alfred.

"Prosím, prosím, len sa neospravedlňuj... Nie, nechcem, prosím nie..."

"N-no..." povedal Arthur vyčerpane. Skôr ako vzdych. Ako keď sa človek pripravuje na posledný výpad, ktorý rozhodne o porážke...alebo víťazstve. Ale je posledný.

"T-to nie..." prosil očami a myšlienkami Alfred otca, ale už to bolo jasné.

"Oco nedokáže...odpovedať...lebo..." pomyslel si Matt, ktorý rozhovor ticho pozoroval, a tváril sa stále zhrozenejšie.

Zostalo ticho. Dlhé ticho, počas ktorého začali Alfredovi po lícach stekať slzy, ale bez vzlykov...ani si to neuvedomoval; v Mattovi narastal nepokoj a panika, a tiež mal slzy na krajíčku...a Arthur si vymýšľal, čo odpovie.

"Prepáč Alfred... Ja... už nevidím..." povedal nakoniec ticho a zdvihol hlavu. Zadíval sa tam, kde predpokladal, že sa Alfred nachádza - rovno pred ním.

Alfredovo zdesenie vzrástlo, keď zbadal otcove oči. Neboli zatiahnuté povlakom - nemuseli byť. Bolo celkom jasné, z ich bezvýrazného mŕtveho pohľadu, rozšírených zreníc a matného lesku, že...sú...

"Oslepol som," dodal Arthur.

Z Alfredových úst sa vydral vzlyk. Arthur vo svojej tme pocítil, ako sa k nemu mladšie dvojča pritúlilo a začalo vzlykať.

"Alfreda som nepočul plakať...dlho. Odkedy som ho poslal do Kanady. Koľko to už bude rokov? Dva? Tri?" premýšľal Arthur, kým k sebe jednou rukou Alfreda pritúlil.

Matt pustil batoh, vzal mokrého medveďa a opatrne sa priblížil k Alfredovi a otcovi.

Arthur začul šuchot krokov a trhol sa za zvukom, stále objímajúc vzlykajúceho Alfreda.

"M-Matt?" opýtal sa, trocha ustarostene. Akoby sa bál, že sa objaví nejaká príšera...isteže sa bál. Nevidel by ju, ak by sa objavila...

"S-som to j-ja, oci," povedal a zovrel Kumajiroua. Podišiel o ďalší krok bližšie.

"Poď sem," natiahol k nemu Arthur voľnú ruku. Matt sa pritúlil k otcovi, zaboril hlavu do krivky jeho krku a okolo neho obtočil aj jednu ruku - druhou zvieral Kumajiroua. Arthur ho k sebe pritisol. Oboch svojich synov.

Ťažko povedať prečo, ale to objatie ho upokojovalo. Cítil známu vôňu svojich dvojčiat, a to mu bránilo panikáriť. "Si v tme... A už nikde inde nebudeš... Uvedomuješ si vôbec, čo..." robilo mu prednášku jeho svedomie, ale on ho prerušil. "Teraz mi to je jedno. Teraz sa tým trápiť nechcem."

Aby sa cítil normálnejšie, oči zatvoril. Rovnaká tma ako predtým. Ale...keď zatvorí oči normálny človek, tiež vidí len tmu.

Alfred vzlykal do jeho trička na srdce, ale Arthurovi to nevadilo. Dokonca aj to ho upokojovalo - úspešne potláčal plač, keď počul ten Alfredov. Matt sa túlil k šatke na jeho krku a vťahoval k nim do objatia aj svojho premočeného medveďa. Ani to mu nevadilo. Aj Kumajirou bol súčasť rodiny...