Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 011

Pomaly kráčali v rade. V tichu, narúšanom len ich dychmi a občasným zaškrípaním labyrintu, ako presúval svoje steny a menil smery. V takmer úplnej tme - jediné, čo im svietilo, bola jedna baterka a tlmene svetielkujúce steny.

Prvý išiel Arthur, ktorý mal baterku. Minulú noc sa vyspal len málo - kvôli rozhovoru s Mattom. Nenačerpal veľa energie - telesnej možno áno, ale duševnej nie. Myšlienka na Olivera s cupcakom v jednej ruke a nožom v druhej, ako naháňa vydeseného Matta po...dome, lese, celom svete...ho strašila aj v snoch. Bratovi v tomto neveril... V skutočnosti netušil, že by bol schopný vypátrať jeho synov v tábore, ktorý bol obyčajným smrteľníkom podľa Hébé neviditeľný. "Aj keď... Oliver a ja určite nie sme obyčajní smrteľníci," pomyslel si a v duchu porazenecky vzdychol.

Druhý išiel Matt. Kumajirou bol skrytý v batohu, ktorý mal na chrbte. Matta zožierala vina. Nechcel...nemohol... "Čo strýko Oliver urobí, keď to zistí? Ž-že som to ocovi povedal? Budú sa o tom baviť? Čo Oliver urobí...? J-ja nechcem aby sa to dozvedel..." preháňalo sa mu hlavou. Kráčal tesne za otcom, ako si nakázali, aby ich labyrint nemohol náhodou oddeliť. Ruky držal pred sebou a zvieral si ich spolu tak silno, že mu belali. Bolo to zvláštne, ale v tejto chvíli si robil väčšie starosti o Olivera, ako o to, či sa vôbec dostanú preč z labyrintu. Jedna katastrofa zatienila druhú.

Alfred kráčal posledný, s pálkou pripravenou v ruke. Ostražito sa každú chvíľu rozhliadal naokolo, ako nepokojné dieťa v škôlke vyzerajúce mamu. Aj keď, narozdiel od toho dieťaťa...on by bol radšej, ak by nenašiel nič, čo by ich ohrozovalo. Za jeho nepokoj mohla aj situácia, aj jeho ADHD, ale aj divná atmosféra, ktorú cítil od otca a brata. Alfred mal problémy s čítaním situácii, preto ho prekvapovalo, že to skutočne cítil vo vzduchu. Ale nemal šajn, prečo je to tak. Nemohlo to byť normálne - na to neboli optimálne podmienky - ale až takto? On o ich nočnom rozhovore nemal poňatia, počas neho tvrdo spal, a keď ho Matt prebudil na hliadku, tak Arthur už spal...a Matt čoskoro tiež.

On počas svojej hliadky premýšľal o tom, čo mu hovorila matka.

"A ja chcem, aby...aby tam bol niekto, kto to vie, a mohol ho zadržať. Aby nebol Artie ako ostatní Williamsovci, na ktorých dopadla ich kliatba," povedala mu Hébé v hlave. Asi zo spomienok... Alebo ho stále sledovala.

Na to sa mu vybavil Hébin zvonivý smiech. "Nebuď netýkavka!" Al sa striasol a zavinul sa hlbšie do svojej leteckej bundy. "Začína to byť desivé..."

A celý zvyšok svojej hliadky sa díval na spiaceho Arthura, a pokúšal sa predstavovať si rôzne scénáre. Musí zadržať otca od akéhokoľvek ďalšieho kúzla. Ak by na nich zaútočili príšery - musí ich pozabíjať skôr, ako dôjde k niečomu vážnemu. Alebo príšery zabaviť a poslať Arthura s Mattom preč. "To ti otec nedovolí. Ako vtedy pri aute. Buď pôjdete všetci, alebo...nikto," pripomenula mu myseľ. "Ale v boji... Bude zmätok. Musím ho za každú cenu udržať od mágie, je jedno, ako," prisľúbil si vážne.

Bolo dlho ticho. Všetci traja Williamsovci boli zahĺbení do vlastných myšlienok a netušili, čo si pre nich labyrint chystá. Pomaly, potichu, všade okolo nich... Chcel tých opovážlivých polobohov pomaly utopiť v zúfalstve.

Alebo nielen v zúfalstve? Vedel labyrint o trojici niečo viac, ako vyslovili a dali najavo v jeho útrobách? Kto ho vôbec ovládal? A prečo bol taký vražedný?

To nevedel nikto. Labyrint si oddávna strážil svoje vlastné tajomstvá, už od doby, čo nabral vedomie, keď ho Daidalos nechal sa voľne rozrastať, aby chránil jeho dielňu.

Williamsovci, stále vo svojej formácii, chodili po chodbách labyrintu nepretržite už niekoľko hodín. Všetci na sebe pociťovali únavu, ale nikto z nich sa neozýval. Až kým...neprišli do zvláštnej úrovne chodby.