Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 012

Keď si Arthur na toto spomenul, prinútil sa bleskovo jednať. Natiahol ruky a skríkol pár magických slov. Pocítil už dobre známy úbytok energie, ako sa hromadila v jeho vystretých rukách. Po chrbte mu prebehol mráz, zatiaľ čo prsty sa mu rozpálili. Všetko v zlomku sekundy.

Alfred si to všimol okamžite, sotva Arthur vystrel ruky a začal zariekavať. "NIE! Počkaj!" skríkol a pokúsil sa ho chytiť za ruky, aby mu ich stiahol, ale medzi nimi bol Matt. Alfred do brata nechtiac vrazil a obaja sa zrútili otcovi k nohám.

Arthur si Alfredovo trollenie akosi zabudol všimnúť - hneď po tom mu totiž energia unikla z prstov ako dva žiarivé biele pentagramy. Jeden sa uložil na zem pod nich, a druhý sa roztiahol do bieleho závoja, ktorý sa obtočil okolo nich ako malá bariérovitá kupola.

A tesne po tom na bariéru narazila voda. Arthur sykol a cukol sa, lebo ten náraz pocítil ako bolestivé bodnutie v chrbte. Celú chodbu zaplavila voda, okrem priestoru krytého kupolou. Vírila okolo nich, narážala na bariéru vo vlnách a prúdoch, miesila sa, vtekala do vedľajších pofidérnych chodieb a zase späť... Nebolo pochýb o tom, že ak by boli vonku, voda by ich omlátila o steny labyrintu a zabila...alebo by sa utopili.

"Auu, Alf, čo to robíš..." zakňučal Matt, keďže na ňom jeho objemný brat ležal celou váhou. Alfred zmätene zažmurkal, a zaprel sa jednou rukou do zeme. Obzrel sa okolo, zbadal bariéru, vodu za ňou...a Arthura.

Arthurovo telo sa chvelo. Dýchal čoraz ťažšie. Všetok tlak, ktorý pôsobil na bariéru, akoby pôsobil naňho. Takou polovičnou hodnotou...ale ani to nebolo málo.

V skutočnosti ani to nebola pravda. Bariéra odolávala tlaku celkom sama. Arthura drtila kliatba. Použil v poslednom čase príliš veľa mágie, a..nenechal ju dostatočne sa obnoviť.

Zažmurkal. Pozrel na svojich synov pod nohami, ktorí naňho upierali svoje modré pohľady. Jeden užasnutý, a druhý zdesený.

"Wow," povedal Matt ticho, pričom odtrhol pohľad od otca a rozhliadol sa po trblietavej mliečne bielej bariére, a potom naspäť na otca. "Si v poriadku?"

Arthur zo seba vytlačil úsmev a štyri slová: "Jasné. Nerobte si...starosti."

Alfred sa zdvihol z Matta, a stále s tým zdeseným výrazom natiahol ruku, aby otca...zadržal, zastavil, omráčil, umlčal...čokoľvek. Ale len čo sa jeho prsty priblížili k otcovmu ramenu, ozvalo sa zapraskanie elektriny. Alfred zjajkol a ruku rýchlo stiahol. Prsty mu brneli a parilo sa z nich.

"Pre...prepáč Al, musím sa sústrediť..." zamrmlal Arthur monotónne. Ruky mal stále vystreté, a nepretržite vysielal do bariéry energiu. Pod tlakom sa na nej tvorili malé prasklinky, ktoré by sa postupne rozširovali, keď by ich neustále neopravoval svojou mágiou. Zozačiatku to nebolo také ťažké, ale energia mu dochádzala rýchlejšie ako normálne. Ochaboval. Nestíhal opravovať všetky prasklinky a zreteľne cítil, ako bariéra slabne spolu s ním...

"Voda začala opadávať," oznámil Matt neurčito. Díval sa von z bariéry smerom nahor. Malý kúsok na vrchole kupoly vykukoval z divokej rieky okolo nich ako snehová čiapočka na vrcholoch hôr.

Alfred ťažko dýchal. Videl, ako sa otec chveje a ako mu bledne tvár. Viditeľne ho to vysávalo. Ešte chvíľu, a...

"Prestaň, oci! Ne-nerob to!" skríkol Alfred a v hlase mu bolo jasne počuť zúfalstvo. Arthur sa trhol, a pocítil ako sa ďalších pár prasklín prestalo opravovať.

"O-čom to hovoríš? Nemô..." nevládal dokončiť.

"Alfred má...pravdu. Nezvládneš to," povedalo mu jeho svedomie sucho. Asi naozaj precenil svoje sily... Ale musel to dokončiť.