Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 007

Alfred sa potácal tmou, a zvuku hrkotania svojej pálky, keď ju ťahal po kamennej zemi. Nemal silu na to, aby ju zdvihol hore. Pripadala mu hrozne ťažká... Celé jeho telo bolo ťažké. Od krvi. Od zimy. Od tuku...ach jaj Alfred, zasa si nedávaš pozor na váhu.

Po ďalších pár metrov v úplnej tme sa zadýchane oprel o stenu, skĺzol po nej dolu a zatvoril oči.

"Môžeš byť hlúpejší, Alfred?! Toto môžeš urobiť skutočne iba ty!" nadával si v duchu. Chtiac-nechtiac sa mu celá situácia premietala v hlave ako flashbacky vo filmoch.

V chodbe v tme za priechodom do miestnosti sa ozývali divné vrčavé zvuky. Al sa rýchlo rozhodoval. Ak by dovolil, aby tá...vec prenikla do miestnosti, nebudú mať únik. Teda mohli by si ho urobiť rýchlo, ale Matt a Arthur budú rozospatí. Musel to ísť vybaviť von. Zdvihol sa, vzal pálku a rezko a odhodlane sa vydal do chodby.

Išiel dlhou rovnou chodbou bez odbočiek a postranných chodieb a ostražito načúval vrčaniu. Utíchalo? Ako to? Tá vec proste išla vrčať k nim pred dvere, a potom zdrhla? Prečo?

"Alebo... Sa ma bojí," pomyslel si Al sebavedome. Otočil sa a vydal sa naspäť.

Išiel, išiel...nejako dlho. A dvere stále nikde. Bolo to podozrivé a Al sa už mračil. A potom...

...sa v chodbe pred ním zjavila prudká zákruta doľava.

Na Alfredovej tvári sa zjavil vydesený výraz. Pustil sa do behu. Zabočil, utekal ďalej rovno...až na križovatku.

Tam sa zadýchane zastavil. Niežeby bol unavený, ale náhle sa ho zmocnila panika.

"Matt...oci... Ja som sa...vymkol," zašepkal zhrozene a oprel sa o stenu pred križovatkou.

Znova zaznelo vrčanie. Al zdvihol pálku akurát včas, keď sa naňho z najväčšej chodby vyrútil ďalší pekelný pes. Nielen jeden, rovno šiesti. Al rýchlo urobil krok od steny, aby mal priestor na manévrovanie, ale zároveň aby sa nedostali zaňho, a vyvolal z pálky ostne.

Po pomerne dlhom boji Al vyzeral ako mierne použitá žuvacia kosť, ale zo psov zostal len prach.

Potom sa ľahko nepríčetne, omámený adrenalínom, zimou a bolesťou, začal tackať naspäť...

No už ani tá zákruta tam nebola. Bol úplne stratený.

Tackal sa chodbami celkom náhodne, za sebou nechával cestičku z krvavých kvapiek, ako mu stekala z početných rán od psích zubov a pazúrov...

Až sa dostal sem.

Alfredov "flashback" skončil a on zostal slepo zízať do tmy.

"Mu...musia sa o mňa báť. Alebo otec možno zúri. Neviem... Ja... Neviem..." pomyslel si skleslo.

"Nie! Nestrácaj nádej, Alfred! Nájdeš ich a postaráš sa, aby sa dostali von! Neumrieš tu predsa!" zhúkla naňho druhá polovica jeho bytia.

"T-ty sa mýliš. Ja...zaspávam...a potom, ktovie..." odvetila tá pesimistickejšia časť Ala. Uvedomil si, že áno - zaspáva.

"Aj tak je tu tma... A v tme je slepý každý... Nenájde ma tu...nikto," zamrmlal, zviezol sa na bok do ľahu, zakuklil sa do klbka a zaspal.

  ~ 

Arthur s Mattom pomaly postupovali chodbou. Matt sa zúfalo chúlil do Alfredovej bundy, ale snažil sa udržať si úsmev. "Ni-nikomu nepomôže, k-keď sa zosypeš... Vydrž to! Alf bude v poriadku! Musí byť! J-je to predsa Alfred Williams, Hrdina!"