Posledná obeť kliatby [Williams' family 4]

KAPITOLA 015

Arthur sedel nehybne pri zrkadle, kam ho posadil...druhý Matt. Chlad v hlase Mattovho protejšku bol desivý. Arthur nevidel jeho výraz, ale...výnimočne bol tomu rád. Ten hlas mu stačil.

Ale Mattova druhá strana nebola...psychopat. To Arthura dosť prekvapilo. Po tom, ako si pamätal seba, ako počul o Alfredovej druhej strane, očakával od Matta niečo ešte horšie, ale evidentne sa mýlil. Druhý Matt pôsobil práve až príliš normálne.

Začul, ako k nemu niekto šuchtavo beží. Najprv si myslel, že to je niektorý z jeho synov, ale to dupanie bolo príliš silné aj na druhého Matta. Potom začul to kňučanie striedané vrčaním a prerývaný psí dych, a po chrbte mu prebehli zimomriavky.

"O-on je tu? Kde sú chalani? Snáď ich ne-"

Myšlienky mu stíchli, keď stíchli aj kroky. Aj kňučanie. Aj dych. Akoby sa pes vyparil.

Arthur reflexívne doširoka otvoril oči, ako sa snažil zaostriť v tme okolo...ale to nešlo. Pes ho totiž v svetle kameňov odrážanom zrkadlom veľmi dobre videl, a aj naňho pozeral.

Hoci mu zo slabiny stále trčala trubka, už začala kĺzať von, a rana sa hojila. Nebol to božský kov, normálne kovy mu ublížiť na dlho nemohli. Podľa čuchu cítil, že tento muž patrí k tým dvom chlapcom, čo ho tak ponížili. Áno, vtedy bol v skupinke s nimi. "Roztrhám ho," pomyslel si pes nazúrene, ale len čo sa pohol, ozvala sa bolesť. Nie, to nie. To je príliš náročné.

"Alebo ho proste nejako zabijem," pomyslel si. Áno, to už vyhovovalo aj jeho zdravotnému stavu.

Arthur sa po dlhej chvíli ticha nervózne postavil na nohy a prešiel opatrne do stredu chodby. "Ten pes fakt zmizol? Ale kam a ako? Ani len jeho dych nepočujem..." skonštatoval si v mysli a natiahol ruky dopredu, či pred ním niečo nie je.

To pre psa bolo ako pozvanie. Vrhol sa na Arthura a zrazil ho na zem presne vo chvíli, ako pribehol Matthew. "OTEC!" skríkol a vrhol sa na trubku, čo trčala zo psa. Udrel po nej štítom ako kladivom po klinci.

Pes tú chvíľu, čo mali s Arthurom sami pre seba, stihol surovo chňapnúť do zubov jeho rameno, až Arthur stále otrasený z náhleho privalenia psom musel tlmiť výkrik - ale pes potom zakvílil znova, ako sa mu trubka zabodla do tela ešte silnejšie ako predtým, skočil pred Arthura, o ktorého sa prestal zaujímať a utekal krivkavo preč.

Matthew priskočil k ležiacemu otcovi. "Si v po-" Matthew ani nepotreboval dokončiť otázku, videl, že to nie je v poriadku - z poraneného ramena sa Arthurovi už teraz, chvíľku po zranení, liala krv cez celú ruku.

"T-to...nič...nie...je," zakňučal Arthur a zdravou rukou si prikrýval ruku.

"Nemusíš to robiť. Daj ruku preč, ošetrím ti to," povedal Matt, hrabúc sa v batohu, ktorý zhodil z chrbta.

Keď bol Matthew uprostred práce, prirútil sa Alfred. Hneď sa vrhol na brata, objal ho zozadu okolo ramien a položil naňho svoju nemalú váhu. "Mattie, prečo si mi utiekool?" zavrnel mu do ucha.

Matthew vzdychol. "Teraz neotravuj, mám prácu."

Alfred nafučal líca ako päťročné dieťa a zovrel ruky okolo bratových útlych pliec pevnejšie. "Mattie, niečo si mi sľúbil..." povedal a hlavu mu zaboril do krivky krku.

Arthur ľahko oblbnutý bolesťou počul, ako si Matt ťažko vzdychol. Niečo v štýle Čo som komu urobil...?

"Nie, toto rozhodne nie je Matt," zhodnotil si v duchu. Potreboval sa niečím zamestnať, aby necítil prenikavo pulzujúcu bolesť vo vlastnom ramene.