IZBY

Izba číslo 56 - Walter Sullivan (1)

Po drevenej dlážke zaliatej mesačným svitom sa kotúľala modrá loptička. Chlapec ktorému patrila, stál len o pár krokov ďalej. Pozoroval ako sa kotúľa. A vo chvíli, keď sa zastavila o otcovu hojdajúcu sa nohu, premohol ho hnev. Neznášal, keď sa s ním rodičia odmietali hrať. Akoby nevedeli, že miluje hry. Chcel, aby sa s ním hrali ako aj iní rodičia so svojimi deťmi. Cítil sa až príliš osamelý, a pokaždé, keď si konečne našiel nejakých priateľov, s ktorými by si užil kopec srandy, jeho rodičia sa rozhodli náhle presťahovať. Byt číslo 56 je ich tretím domovom v priebehu dvoch rokov.

Walter Sullivan však nebol ako ostatné deti a dobre to vedel. Nie, že by bol hlúpy, skrátka bol iný. Pochádzal z detského domova, vďaka čomu si okamžite medzi ostatnými deckami vyslúžil prezývku Odpad. Spočiatku to Walterovi vadilo, postupne si však na to zvykol. Na čo si však nikdy nezvykol, bolo to, že nikdy nepoznal skutočných rodičov. Nepamätá si na nich. V detskom domove mu raz povedali, že zahynuli pri autonehode. Krátko na to sa ho rozhodli adoptovať Townsendovci. To mal osem rokov. Teraz má dvanásť. Počas tých štyroch rokov sa stihli Townsendovci päťkrát presťahovať a trikrát mu zmeniť školu. Až sa napokon ocitli tu – v starej budove bývalého hotela, ktorý v súčasnosti poskytuje byty na prenájom. Bývajú tu sotva mesiac, no Walterovi sa tu už od začiatku nepáči. Steny by potrebovali premaľovať. Omietka je takmer vo všetkých miestnostiach olúpaná. Nie je tu skoro žiadny signál na internet a mobil. A napokon, je tu ten smrad. Prvýkrát to zacítil počas prvej noci, keď sa v noci prebudil. Walter od útleho detstva trpel poruchou spánku. V detskom domove sa sestry, ktoré sa o neho starali, rozhodli, že mu budú na noc zamykať dvere. Potom sa však ten incident s oknom a všetko bolo inak. Walterovi sa ťažko spomína na posledné mesiace v detskom domove. Nikto sa s ním totiž to nebavil. Všetci ho úplne ignorovali. Ako keby bol nejaký duch. Raz v noci, keď im sestra dočítala rozprávku a zhasla, započul hlasy dvoch deciek, ako sa o ňom rozprávajú. Jeden sa snažil nahovoriť druhému, že Walter je diabol. Vraj pochádza zo samotného pekla. Ten druhý sa tomu zasmial. O týždeň neskôr sa konal pohreb.

Walter sa však k truhle nedostal. Sestra, ktorá ho mala na starosti, ho ihneď po omši odviedla preč – späť do detského domova.

Odvtedy sa o ňom začali šíriť tajuplné a hrôzostrašné príbehy, ktoré nepoznali konca kraja. Zrazu sa s ním nikto nebavil. Vedel, že sa ho všetci boja, hoci nechápal prečo.

Posledný týždeň dostal vlastnú izbu. Nevedel, čím sa o ňu zaslúžil a vôbec o ňu nežiadal. Radšej by bol medzi ostatnými deťmi, no nedalo sa nič robiť. Izba, ktorú dostal, bola malá. Sotva sa do nej vošla jeho posteľ a pár plyšových hračiek, ktoré mu zostali ako pamiatka na rodičov. Možno to bol dôvod, prečo ich nosil takmer všade so sebou. Hlavne zajaca Henryho, toho mal zo všetkých plyšákov najradšej. Vraj ho dostal od rodičov k druhým narodeninám, ale ktovie. Nikdy sa nedozvedel, odkiaľ to sestra, ktorá ho mala na starosti, mohla vedieť.

Townsendovci sa objavili ako blesk z čistého neba. V tej najneočakávanejšej a zároveň najvhodnejšej chvíli. Nebyť nich, ktovie dokedy by trčal zamknutý v tej komore. A či vôbec by sa dožil následujúceho týždňa. Deň na to, ako odišiel s Townsendovcami, detský domov vyhorel. Dodnes nikto netuší, čo bolo príčinou. Písalo sa o tom vo všetkých novinách, vysielali to všetky správy. Dodnes má pred očami titulky ako: Najväčšia požiarna tragédia v okolí, Detský domov vyhorel na popol, všetci mŕtvi.

Townsendovcov to samozrejme znepokojilo, no nie dostatočne na to, aby sa presťahovali z mesta. V tom čase bývali len neďaleko detského domova – na predmestí južného Ashfieldu. V jednom z rady panelákov, pred ktorým sa črtalo detské ihrisko a preliezačky. Walterovi sa tam páčilo. V tom paneláku žilo veľa detí. Dodnes si pamätá na každý jeden výraz, ktorým ho sledovali prichádzať. A taktiež na ich výrazy, keď odchádzal. Townsendovci mu nikdy neprezradili, prečo sa sťahujú. Ani vtedy, ani následujúce razy. Vždy však tak nejak tušil, že je to kvôli nemu, hoci nevedel prečo.

Túto noc sa zobudil presne na sekundu v ten istý čas ako aj po iné noci. Digitálne hodiny kreslili do stropu 23.59. Dobre vedel, že len tak nezaspí, a tak si pretrel oči a započúval sa do zvuku televízora. Bill, jeho adoptívny otec často zaspával v obývačke pri televízii. Hlavne posledné mesiace, kedy mali s manželkou Heather nejaké nezhody. Raz v noci sa Walter zobudil na obrovský krik. Vychádzal z kuchyne a patril Billovi. Vrieskal po Heather ako zmyslov zbavený, hoci Walter dodnes netuší prečo. Len vie, že niečo nie je tak, ako má byť. Ako napríklad aj pred chvíľou, keď sa zobudil vo svojej izbe, začul zvuk zrnenia televízora a popod štrbinu dverí spozoroval akýsi pohyb. Započúval sa intenzívnejšie, dúfal, že začuje Billov alebo Heatherin približujúci sa hlas, nezačul však nič z toho. A tiene pod štrbinou dverí jeho detskej izby sa zlomyseľne pohybovali. Zrazu zrnenie zintenzívnilo a Waltera strašne rozboleli uši. Pískalo mu v nich ako ešte nikdy. Nedalo sa to vydržať. Držal si dlane pri ušiach a celý spotený kričal a prosil, aby to už konečne prestalo. O chvíľu to odišlo. Nech to bolo čokoľvek. Z pod štrbiny dverí prenikalo do izby jednotvárne svetlo vychádzajúce z televízora. Walterovi to však nestačilo, a tak celý spotený vyšiel z postele. Pomalým krokom, akoby kráčal po špičkách, sa priblížil k dverám. Nič nepočul. Bál sa a tak predtým, než otvoril dvere a vyšiel do chodby, vzal z drevenej poličky baterku a rozsvietil. Napokon otvoril dvere.

Nazrel do malej otvorenej chodby, ktorá viedla do obývačky a kuchyne. Nikde nikoho. Urobil krok. Preblikávajúce svetlo, vychádzajúce z televízora, sa odrážalo po celej obývačkovej stene. Urobil ďalší krok. V tom začul ďalší zvuk. V kuchyni niečo spadlo na zem. Zmeravel. Cítil, ako sa potí. Než sa opäť pohol sťažka preglgol. Zraz si to všimol. Jeho detská loptička. Kotúľala sa priamo pred ním – zľava doprava. Nasledoval ju. Vyšiel z otvorenej chodby a ocitol sa niekde medzi kuchyňou a obývačkou. Loptička sa neustále kotúľala, akoby ju niekto tlačil, alebo ju posúval. Potichu som kráčal za ňou. Zrazu sa zastavila. Narazila do Billieho hojdajúc-ich sa nôh a mierne sa odrazila.

Walter tam stál, celý prepotený, a šokovane pozeral na výjav pred ním. Na svojho adoptívneho otca Billieho a jeho trasúce sa nohy. Oči vytŕčajúce z jamiek, akoby mali každú chvíľu vypadnúť. Ústa zvláštne vykrivené do jednej strany. A lano, ktoré sa mu zarezávalo hlboko do krku, ako nejaký had, ktorý sa ho chystá zdolať.

V tom si uvedomil, že nie je v miestnosti sám. Niekto tam stál, priamo za ním.

,,Prosil som ho, ale on sa nechcel hrať," potichu k nemu prehovoril jeho vlastný odraz v zrkadle.