IZBY

Izba číslo 32 - James Shutterland (1)

James Shutterland, niekdajší autor knižných bestsellerov, v súčasnosti cestovateľ a fotograf, sa náhle strhol zo sna. Cítil, ako mu horí čelo. A tiež pach potu, ktorý ho už niekoľko nocí sprevádza. Sadol si na posteľ, nohami dotýkajúc sa studenej podlahy, a pretrel spotené čelo dlaňou ruky. Všade navôkol bola tma. Jediné svetlo, ktoré izbu ako-tak osvetľovalo, pochádzalo z vonku. Mesačný svit, ktorý vnikal dovnútra štrbinami okenného žalúzia, však nedosiahol ani do výšky Jamesovej manželskej postele. Tma mu za iných okolností nevadila, posledné týždne však viac obľuboval svetlo. Bolo to kvôli tomu snu – nočnej more, ktorá ho už mesiac prenasleduje. Sen sa nikdy nemenil. A znepokojivé výjavy v ňom tiež nie.

V tú noc si to po prebudení James vybavil tak presne, akoby to poznal naspamäť. Vždy videl to isté – krvavé zuby plávajúce v špinavom pohári. Prázdne kolieskové kreslá narážajúce do seba na akejsi starej nemocničnej chodbe. Opice trieskajúce sa o svoje klietky až do krvi. Ručičky stoviek nástenných hodín, pretáčajúcich sa neustále dokola. Čepele sekery, sekajúce do čohosi neznámeho. Desiatky plačúcich detí, vydávajúcich takmer až neľudský zvuk, plaziacich sa po zemi, spaľovaných ohňom za živa. Dymiaceho potkana, uväzneného v zapnutom elektrickom kresle, skapínajúceho v mukách niekoľko minút. Zreničky, ktoré sa neustále trasú. Lyžicu, zabodávajúcu sa stále hlbšie do krku. Večne usmiateho plyšového zajaca, ktorému z úst vyteká krv. Ostré železné hranoly, prenikajúce do ženského tela odspodu. Niekoľkých ľudí, kráčajúcich tmavým lesom so zapálenými sviečkami v rukách. Prázdne očné dierky, z ktorých začnú vyliezať stovky chlpatých húseníc. Lámuce sa kosti. Dom v plameňoch. A hada vychádzajúceho z úst stredne starého muža.

James si pretrel oči a pozrel na malé digitálne hodiny, položené na stole pred ním. Červené písmená zablikali a displej ukázal 3:20 ráno. Vedel, že už nezaspí. Postavil sa, prešiel okolo pracovného stola a dvoch polo prázdnych skríň, v ktorých sa snažil ukryť svoju minulosť, a otvoril dvere. Hlavou vykukol do dlhej tmavej chodby, ktorá viedla do obývačky a kuchyne. Nič tam však nevidel. Len tmu. Prešiel po studenej podlahe, ktorá ho chladila na nahých pätách, až napokon vyšiel z chodby. Po ľavej strane sa nachádzali vchodové dvere, len kúsok napravo od nich opustená kuchynská linka s chladničkou, šporákom, dreveným stolom a barovým múrom, ktorý oddeľoval

kuchyňu od obývačky. Po pravej strane bola obývačka. Podišiel ku chladničke, poslepiačky nahmatal zapínač neónovej lampy, pripevnenej na line, a zasvietil. Pripadal si akoby týždeň nejedol. Chladnička však toho veľa neponúkala – maslo, tri nátierky, kečup, a päť jogurtov. Keď nazrel do mrazničky, našiel otvorené balenie párkov a hranolky. Nič vhodné na takúto neskorú nočnú hodinu, a tak dvere chladničky neochotne zabuchol. Bude musieť vydržať do rána, hovoril si. Ráno si zbehne do obchodu a niečo nakúpi.

Bol pripravený zhasnúť neónku a odísť do obývačky, kde by pri troche šťastia a pustenom televízori možno zaspal. Skôr, než sa však stihol dotknúť zapínača sa svetlo vyplo. Všade naokolo zavládla úplná tma. Zrejme prasknutá žiarovka. Len čo sa ráno vráti z obchodu ju vymení. Po tme prešiel do tmavej obývačky a zastavil sa pri okne. Odkrútil žalúzie a nazrel do nocou zaliatej ulice pod ním. Nikde ani duše. Určite všetci tvrdo spia. Aj on by spal, keby nemal tie sprosté nočné mory. V paneláku pred ním, ktorý sa nachádzal za malým parkom sa tiež nesvietilo. Ešte raz skĺzol pohľadom na opustený nočný park a spozoroval osobu. Ženu v červenom kabáte, kráčajúcu priamo jeho smerom. Bola to tá jeho susedka, Velasquezová, tá štetka, čo sa predáva. Podľa všetkého mala nočnú službu, ako inak. Pozoroval ju až do chvíle, než sa stratila vo vchode paneláku.

Potom podišiel ku starej rozvŕzganej pohovke a ľahol si. Pár okamihov sa premáhal dočiahnuť na malý stolík povedľa, a stlačiť na ovládači gombík. Možno by ho nejaký