IZBY

Izba číslo 33 - Cynthia Valasquez

Cynthia Valasquez ležala na posteli. Bola nahá. Z úst jej vychádzalo pálivé vzdychanie. V rozkroku však bola studená ako už dávno nie.

Najradšej by to tučné spotené prasa mala už z krku, to by sa však najskôr musel odbaviť. Tuční seniori sú vždy najhorší.

,,Páči sa ti to, štetka?" prehovoril, utrel si pot a dominantne ju pritlačil k posteli.

Nebyť krutého faktu, že ho v sebe vôbec necítila, možno by aj otázke porozumela.

,,Kto je tvoj, šéf, tak povedz to, ty štetka jedna hnusná!" kričal na ňu a mohutnou tučnou dlaňou stláčal krk.

Ten chudák by mal dostať nobelovku za zúfalstvo.

,,Ty si šéf. Jedine ty! Vždy si bol šéf," dostávala zo seba, len aby malo prasa dušu na mieste. A ona opäť voľný krk.

,,Ó áno, presne takto sa mi páčiš, úplne bezbranná," pošepkal jej a mierne ju pri tom opľul slinami.

Prasa zasrané. Za toto by si mala vypýtať príplatok.

,,Si úžasný! Si kráľ," klamala mu o ucha, zatiaľ čo sa snažil postaviť svoj úd aspoň do natoľko, aby do nej prenikol naplno.

Vzdychala stále hlasnejšie. Až príliš hlasne na to, že ju ním len pošteklil.

Nech sa snažila akokoľvek, odbavil sa až po pol hodine. Najlepšej polhodine v živote pre neho, a tej najhoršej pre ňu.

Ked sa poobliekal, hodil na posteľ peniaze a povedal, že sa čoskoro vráti, musela sa neskutočne premáhať, aby mu dokázala oplatiť úsmev. Bola z toho idiota tak unavená, že si po jeho odchode musela dať kúpeľ. A poriadne horký.

Až vo vani si všimla fialové škvrny na pokožke, pochádzajúce z jeho pästí. Ten hajzel. Má ju ako hračku. Vždy ju mal ako hračku. Aspoň, že dobre platí. Primátor posratý. Nevedela čo je horšie, či údery alebo to škrtenie. Nepáčilo sa jej ani jedno, no peniaze sú peniaze.

Po kúpeli sa vysušila a natrela pleťovým mliekom. Akoby to malo zahnať škvrny, ktoré jej ten hajzel urobil. Pripadala si špinavá. Presne tak, ako vždy, keď od nej odchádzal takýto zákazník. Ani kúpeľ však nepostačil, na to, aby z zmyla z duše všetku špinu, hromadiacu sa v nej už niekoľko rokov. Potrebovala sa odreagovať. Zabudnúť na svet za dverami izby číslo 33, v ktorom pre ňu existovalo len utrpenie a pocit ničoty. A na to existoval len jediný liek. Nakupovanie.

Späť do paneláku sa vrátila o necelé tri hodiny. S taškou preplnenou novými nohavičkami, dvomi tričkami a drahou zlatou retiazkou. Prvý šok zažila hneď po príchode, keď sa od vchodu vydala k poštovým schránkam. Tá jej bola otvorená, s akýmsi tajomným papierom vo vnútri. Zobrala ho do ruky a prečítala jedinú vetu, ktorá sa na ňom nachádzala: ,,Čoskoro sa uvidíme."

Kroky prichádzajúce zozadu ju prinútili papier skrčiť do dlane a otočiť sa. Bol to chlapec. Stál tam, priamo pred ňou. Malý, s modrými očami a stredne dlhými hnedými vlasmi ťahajúcimi sa mu až k mihalniciam. Pozrela sa na neho a on na ňu. Usmieval sa krásnym detským úsmevom. Presne takým, aký si vždy predstavovala u svojho syna.

,,Teba som tu ešte nevidela. Si nový?" prihovorila sa mu.

Chlapec však neodpovedal. Stál na mieste a mlčky si ju premeriaval.

,,Alebo si sa stratil? Kde máš vlastne rodinu?" sklonila sa k nemu a pohladila po vlasoch.

,,Hm? Kde máš mamičku?"