IZBY

Izba číslo 31 - Mary Shephard (2)

Ako prízraky vynárajúce sa z hlbín temnôt izby číslo 31, sa aj Mary Shephardová rozhodla vystúpiť z tej svojej. Dúfala, že jej čerstvý nočný vzduch a príchuť cigarety pomôžu zabudnúť na sen, z ktorého sa pred malou chvíľou prebudila spotená. Až keď sa oprela lakťami o zábradlie balkóna a prvýkrát vyfúkla malý oblak dymu do tmy pod sebou, pochopila, ako veľmi sa mýlila. Temnota tu bude stále, nikdy neodíde. Neskryje sa pred ňou, musí jej čeliť. Vyfúkla z úst ďalšiu várku dymu a s pohľadom upretým dolu, do opusteného, tmou zaliateho parku, sa zasmiala. Vraj čeliť temnote. Ako keby počula svojho psychológa - doktora Kaufmanna. Toho hlupáka, ktorý sa tváril, že vie pomôcť.

Ešte minule ráno tajne dúfala, že sa mu to naozaj podarí. Vyliečiť ju. Keď mu však porozprávala, že nočné mory neodchádzajú ani s nasadením jeho liekov, rozhodol sa, že bude predsa len lepšie presvedčiť ju, aby zvážila radikálnejšie spôsoby liečby. Inak povedané – položil na stôl vizitku s telefónnym číslom na miestny psychiatrický ústav. Vraj tam by jej možno dokázali pomôcť viac. Hajzel jeden. Čo si to vôbec o sebe myslí? A to si hovorí psychológ! Vedela, že nemá všetkých päť pohromade, ale aj to, že nech sa s ňou deje čokoľvek, krajne to súvisí s týmto panelákom. Pokiaľ žila na inom mieste bolo všetko v poriadku.

Kedy sa to všetko začalo komplikovať? A ako to, že dovolila, aby to zašlo až tak ďaleko? Pýtala sa sama seba, zatiaľ čo dofajčievala cigaretu.

Park pod ňou bol tmavý a opustený. Nikde ani živej duše. Nebyť tých pár pouličných lámp, bol by zahalený v temnote. Presne ako jej duša.

Čo sa to snaží namýšľať si? Dobre vie, kedy sa to začalo komplikovať..

Bolo to v ten deň, keď im na operačnom sále zomrela žena pri pôrode. A rovnako tak aj jej deti. Úbohé malé dvojčatá. Všetko to bola jej vina, len a len jej. Pamätá si na ten deň, ako keby to bolo len včera.

Zo začiatku išlo všetko podľa plánov, mal to byť obyčajný pôrod cisárskym rezom ako každý iný. Krátko predtým, ako ženu uspali, dotkla sa Mary a usmiala sa na ňu. A Mary úsmev opätovala, hoci nevedela prečo. O pol hodinu na to začal monitorovací prístroj pípať, a žena im z ničoho nič začala odchádzať. Bol to len okamih, čo im upadla do kómy, a ďalší, po ktorom musel doktor konštatovať jej smrť. Operácia však pokračovala. Stav oboch dvojičiek bol vážny, museli ich dostať okamžite von. Nervozita v miestnosti sa dala krájať. Naraz po nej zakričal doktor. Potreboval odsávačku. Nebola schopná mu ju podať. Ziapal po nej, no nereagovala. Len tam mlčky stála a pozorovala mŕtvu matku a dve deti, ktoré v nej postupne zomierali.

Keď bolo po všetkom, doktor povedal, že sa nedalo nič robiť, ona však nesúhlasila. Ihneď po tom, ako ostatní vyšli z operačného sálu, povedala doktorovi, že končí. Potom sa cez zasklené umelé okno prizerala, ako doktor oznamuje ženinmu partnerovi, že jeho žena a deti pri operácií zomreli. Dodnes nevie, čo bolo v tej chvíli horšie. Či to, že sa cítila vinná za smrť ženy a dvoch dvojičiek, alebo to, že muža, ktorý bol údajne ženiným partnerom a otcom dvoch detí, dobre poznala.

Dva dni predtým sa s ním totiž spoznala v jednom bare. A ešte v tú noc skončil v jej posteli.

Tak zaujato pozorovala nočný park pod sebou a vŕtala sa vo svojej minulosti, až si nevšimla, že balkónové dvere za ňou sa potichu otvorili. Niekto vošiel na balkón a z tesnej blízkosti jej dýchal na chrbát. Najskôr začula hlasité dýchanie. Pomaly sa otočila. Sotva si všimla muža stojaceho za ňou, pritlačil sa k nej tak intenzívne, že nestihla nič povedať. Cítila jeho silné objatie v oblasti zadku, a tiež vlhké pery prisaté na tých jej. A oči tak uhrančivé, že svietili aj v samotnej tme.