IZBY

Izba číslo 32 - James Shutterland (2)

Stál pred dverami zablokovanými širokými reťazami a ticho načúval. Keď niekto na dvere zaklopal druhýkrát, nakukol cez rybie oko do chodby paneláka. Muž, ktorého v

v ňom uvidel poznal veľmi dobre – Richard Blaintree, správca paneláku. Ozvalo sa ďalšie zaklopanie. Tentoraz však oveľa silnejšie.

,,Pán, Shutterland? Pán, Shutterland, ste doma?"

James nečakal ani sekundu. Okamžite začal búchať do dverí ako zmyslov zbavený.

,,Áno, to som ja. Tu som. Pomôžte mi. Dostaňte ma odtiaľto!" kričal.

,,Pán, Shutterland, ste doma?" opäť sa ozval prešedivený Blaintree v modrej košeli.

,,Áno, som tu! Pomôžte mi niekto! Dostaňte ma von!" kričal James ako o život a udieral päsťami do dverí tak intenzívne, až mu začali krvácať prsty.

Nikto ho však nepočul. Akoby v tom byte ani nebol.

,,Kurva! Kurvaa!" zanadával James, keď si všimol, že Blaintree odchádza preč.

Kľakol na kolená a celou silou buchol päsťami o zem.

Nepamätal si, koľko času ubehlo od chvíle, kedy sa prvýkrát prebudil z hrôzostrašnej nočnej mory. Už ani nevedel, čo z toho je nočná mora, a čo realita. Izba číslo 32 sa stala pre Jamesa Shutterlanda vlastným väzením.

Skúšal čokoľvek – rozbiť dvere, okná, aj stenu. Nič z toho sa mu však nepodarilo. Dokonca ani len otvoriť okná. Zrazu bolo všetko zamknuté a nerozbitné. Elektrina nefungovala. Všimol si to hneď, keď sa prebudil z prvej nočnej mory. Hodiny nesvietili. Zásuvky nefungovali. Žiarovky nesvietili. Nič nefungovalo. A mobil telefón bol dávno vybitý.

Väčšinu času dňa trávil pozeraním sa z okna na park pred panelákom, a ľudí, ktorí boli jeho susedmi. Vídaval starého hodinára, Gregoryho, večne posedávajúceho na lavičke v parku, a čítajúceho noviny. Garnerové dievčatá odchádzajúce a prichádzajúce zo školy. Dievča z vedľajšej izby, Cynthiu Velasquezovú, čakajúcu pred panelákom na ďalšieho klienta. Domovníka Richarda Blaintreeho. Mladého chalana večne oblečeného v čiernej mikine s kapucňou. A akéhosi muža v čiernom kabáte, posledné dni postávajúceho v parku a pozorujúceho panelák. Ten Jamesa zaujal najviac. Možno to bolo pre ten jeho tajomný výraz, či skôr pre to, že mu niekoho pripomínal. Tajomný muž prichádzal pokaždé o rovnakom čase. Vždy sa zastavil na rovnakom mieste a niekoľko hodín v kuse pozoroval panelák a ľudí, ktorí v ňom žijú. Čím dlhšie ho James pozoroval, tým viac nadobúdal pocit, že ho už niekde videl. Ale kde?

Jedného dňa niekto hlasito zabúchal na dvere. Keď James podišiel bližšie, uvidel Eve Rosten, ďalšiu susedku, z izby číslo 31. Párkrát zaklopala na dvere a s nádejou, že niečo uvidí, nazrela cez guľaté rybie oko. A potom, napriek tomu, že James búchal do dverí a kričal najviac ako mohol, odišla. Nepočula ho. Nebola však jediná, ktorá ho nepočula. Správca budovy, Richard Blaintree, a domovník, Bobby Randolph ho tiež nepočuli. Nikto ho nepočul.

Ničomu nerozumel, napriek tomu si James veľmi dobre uvedomoval svoju situáciu. Dochádzali mu potraviny, už čoskoro nebude mať čo jesť. Ak nepríde na spôsob, ako sa dostať von, zomrie.

Potom nastal deň, kedy sa opäť prebudil z nočnej mory. Nevedel, čo je za deň, ani aký je dátum. Vedel len, že mu došli aj posledné potraviny. Už čoskoro zomrie hladom, hovoril si v duchu stále zúfalejší James.

V tom začul zvuk. Prichádzal z kuchyne. Ďalšia nočná mora? Pýtal sa sám seba v duchu. Nemal čo stratiť a tak vybehol z izby do tmavej chodby. Z kuchyne sa k nemu donášal zvláštny zvuk. Niečo tam bolo. Niečo, čo tam nemalo byť. On však odhodlane kráčal ďalej. Každý ďalší krok bol kratší ako ten predchádzajúci. Bol už takmer na konci chodby, keď si uvedomil, že je noc. Nerozumel tomu, veď sa sotva prebudil. Obzrel sa smerom ku kuchyni. Nič však nevidel. Len počul. Zvuky, ktoré mu pripomínali detský nárek. Niekoľko detských nárekov. Prichádzali zo všetkých strán. A zo všetkých stien. A neustále zintenzívňovali.

,,Čo to, do riti, je?" kričal spotený James. ,,Čo sa to deje? Čo to má znamenať?"

V tom si všimol na dverách nový nápis: Prečo?"

,,Čo prečo?" kričal James, hoci dobre vedel, že ho nikto nepočúva.

Zrazu sa spoza neho ozval priam neľudský hlas. Otočil sa. Zo stropu viseli laná. A na ich koncoch, sa v slučke zvierali ľudské krky. Niekoľko krkov. Jamesovi chvíľu trvalo, než si uvedomil, že sú to všetko muži. Boli nahí a znetvorení. Pokožku mali spálenú a dymilo sa z nich. A vrieskali. Tak hrozne vrieskali.

Tesne predtým, ako sa Jamesovi začalo zahmlievať pred očami, všimol si, že miestnosť potemnela. A steny dovtedy šedé, začali naberať farbu krvi. Ešte raz započul nárek malého dieťaťa. Potom sa prebudil.

Bol to tretí deň bez zásob jedla, kedy James po prvýkrát pomyslel na samovraždu. Uvedomoval si, že z toho všetkého začína šalieť. V tej chvíli však netúžil po ničom inom, len sa vyslobodiť z tej prekliatej nočnej mory.

Zbraň našiel na mieste, kde ju zanechal naposledy. V krabici od topánok, uloženej v skrini jeho izby. Revolver po otcovi. Dúfal, že ho nikdy nebude musieť použiť. To bolo predtým, ako sa nasťahoval do izby číslo 32.

V obývačke si sadol na pohovku a začal napĺňať zásobník. V kúpeľni niečo spadlo na zem. Začul zvuk ako keď sa niečo rozbije. So zbraňou v ruke prešiel ku kúpeľni. Chvíľu stál na mieste a počúval. Potom vošiel. Miestnosť vyzerala byť presne taká ako inokedy, keď ju navštívil. V umývadle však niečo škrípalo. Podišiel bližšie, mierne sa sklonil a nazrel do malej umývadlovej dierky. Niečo sa tam pohybovalo. Naklonil sa ešte viac. Stačila jediná sekunda a vystrelilo to z dierky priamo k jeho hlave. Vyzeralo to ako dážďovka. Ako veľmi veľká dážďovka. Pomalým trasľavým pohybom to vystupovalo vyššie a vyššie až bol James nútený odstúpiť ďalej. Potom začali vyliezať ďalšie a ďalšie. Všetky rovnako ružovej farby, a so slizom po celom tele. O chvíľu na to boli úplne všade. Liezli po stenách, po strope. Plazili sa podlahou. James povolil poistku zbrane. Vedel, že nemá veľa nábojov, ale potreboval sa presvedčiť, či sa mu to naozaj len sníva. Vystrelil. Živá obria dážďovka sa pokrútila a zasyčala. Ostatné však výstrel nezastavil. Približovali sa. Boli stále bližšie a bližšie. Takmer sa už dotýkali jeho nôh. James opäť vystrelil. Medzitým na neho jedna dopadla zo stropu. Priamo na hlavu. Obvila jeho krk ako slučka lana a začala škrtiť. Rukami sa ju snažil dostať preč, no bola tak slizká, že pod jej telo nedokázal preniknúť prstami. James tušil, že sa blíži koniec. Zomieral. Nebol to len sen. S odporne slizkou vecou vybehol z miestnosti. Izba bola opäť temná. Steny krvavo červené. A pokryté tými hroznými živými vecami. Boli ich tam tisíce. Zaberali každý jeden centimeter podlahy, stien a aj stropu. Zatiaľ, čo ho jedna škrtila, ďalších desať na neho vyliezalo po nohách. Snažil sa urobiť krok, no nohy boli zviazané. Spadol na zem.

Potom sa udialo niekoľko vecí naraz. Niekto znovu zabúchal na dvere.

,,Maminka, si tam? Maminka. Pustíš ma dovnútra?"

Miestnosťou sa ozval ďalší detský plač. Izba s krvavo červenými stenami za pulzovala pohybujúcimi sa netvormi.

,,Maminka, prosím. Otvor dvere," kričalo dieťa z druhej strany.

Nikto mu však neotváral.

Jamesovi došiel dych. S pohľadom upretým na tisíce plaziacich sa pupočných šnúr klesal tvárou k podlahe.

Zrazu sa prebudil.