IZBY

Izba číslo 31 - Mary Shephard (1)

S izbou číslo 32 rozhodne niečo nie je v poriadku, stála si za svojím Mary Shephardová, podnájomníčka vedľajšej izby. Už týždeň sa poriadne nevyspala, každú noc ju prebúdzali zvláštne zvuky vychádzajúce zo steny, susediacej práve s izbou číslo 32. Sťažovala sa údržbárovi, dokonca aj správcovi budovy, Richardovi Blaintreemu, no ani to situáciu nevyriešilo. Blaintree síce tvrdil, že sa snažil s pánom Shutterlandom hodiť reč, no ten údajne nebol doma. Ani v ten deň, ani po ďalšie dni. Skúšala poprosiť údržbára, aby sa pokúsil odomknúť dvere rezervným kľúčom, ten však tvrdil, že sa o to už pokúšal, vraj má nesprávny kľúč. Idiot, pomyslela si zúfalá Mary. Ak to takto pôjde ďalej, bude musieť požiadať o pomoc políciu. Vonkoncom, posledné dni je ich v paneláku ako termitov. Vo dne aj v noci prehľadávajú každý jeden kút. Tri vraždy za dva týždne, to už je asi veľké sústo aj pre miestnu políciu. Začalo to tou prostitútkou, Cynthiou Velasquezovou, žijúcou o dve izby ďalej. Našli ju až na druhý deň. A to len vraj vďaka zápachu, ktorý vypúšťalo jej telo. Potom sa udialo to so starým Gregorym. A len štyri dni po tom niekto zapálil akúsi starú ženu, obývajúcu najvrchnejšie poschodie. Nech to bol ktokoľvek, doslova ju spálil na uhlík.

Mary tú ženu nepoznala. Dieťa, ktoré pri nej našli však áno. Úbohá malá Eileen, pomyslela si Mary v ten deň, keď prechádzala chodbou, a všimla si, ako ju vypočúvajú traja muži v uniformách. Dievča bolo úplne v šoku. Rozprávala stále to isté. Meno chlapca, ktorý je už niekoľko rokov po smrti. Úbohé to malé stvorenie. Ktovie, čo všetko videla. Pravdepodobne sa tá vražda s ňou ponesie celý život.

Walter Sullivan. To meno sa prehrávalo Mary v hlave po zvyšok dňa. Ako by aj nie, všetci obyvatelia paneláku si dobre spomínali, čo sa jednej noci udialo v izbe číslo 56, ktorá v tej dobe patrila Townsendomcom. Tri vraždy počas jednej noci. Mary vtedy bola mladšia, chodila do prvého ročníku strednej školy, no pamätá si na to, ako keby sa to udialo len včera. Všetkých troch našli mŕtvych. Ženu s podrezaným krkom, muž obeseného v obývačke a adoptovaného Waltera.. Mary sa pri tej predstave opäť zježili všetky chĺpky. Nikdy na to nezabudne.

Niekto hlasito zabúchal na stenu. Mary Shephardová sa strhla zo sna. Do riti, už zasa, pomyslela si. Stena sa otriasala v úderoch. Cez jej hrubé múry k nej prenikali tajomne zlovestné zvuky.

,,Haló, pán sused, mohli by ste stíšiť tú televíziu, alebo, čo to vlastne máte," zakričala na stenu najhlasnejšie ako vedela a trikrát po nej pobúchala.

Zvuky neprestali.

,,Ak to okamžite nestíšite, budem zajtra nútená upovedomiť políciu," vyhrážala sa.

Nič. Zvuk pokračoval.

,,Hajzel jeden prekliaty," zakliala nahlas. ,,Už mám toho akurát tak dosť!" zlostne prehodila a vybehla na chodbu ako zmyslov zbavená.

Nikto si z nej nebude robiť dobrý deň. Či skôr zlú noc.

Dvere od izby číslo 32 zívali prázdnotou.

,,Haló, viem, že tam ste. No tak, nebuďte zbabelec," neprestajne búchala päsťami do dverí.

Vrelo to v nej. Len čo jej ten idiot otvorí, uštedrí mu zopár faciek.

Nikto však neotváral. A ona to pomaly vzdávala.

Bola už takmer na odchode, keď si uvedomila, že chodba z ničoho nič potemnela. Bola tmavá aj predtým, no po dlážke sa plazil svit mesiaca, ktorý osvetľoval cestu. Zrazu ho však nebolo, akoby samotný mesiac zhasol. Ocitla sa v úplnej tme.

,,Čo to má znamenať?" pozrela do tmavej chodby.

Niečo počula. Nevedela čo, ale vedela, že to tam je. A približovalo sa to. Urobila krok dozadu. Z temnoty sa ozval akýsi neľudský škrekot. Zachvelo ju od strachu.

Až keď sa pozrela späť na dvere, všimla si, že steny menia farbu. Doposiaľ biely náter sa odlepoval. A z pod neho vytŕčala akási hrdzavá krvavo červená farba. Škrekot sa ozval opäť, tentoraz však sprevádzaný dunivým zvukmi niečoho ťažkého. Do toho započula detský plač. Prichádzal zo všetkých strán.

Naraz ustal. Dupot niečoho, čo teraz stálo blízko nej však nie. Pomalým pohybom nazrela doľava. Uvidela to hneď na prvýkrát. Stojace uprostred chodby a vytŕčajúce z tmy. Nič podobné v živote nevidela.

V momente sa otočila doprava a rozbehla. Utekala po krvavo červenej chodbe, hoci nevedela kam. S dunivými zvukmi vynárajúcimi sa z temnôt jej chrbáta. Prenasledovalo ju to.

Na konci chodby si všimla, že jedna izba má otvorené dvere. Bez váhania vtrhla dovnútra.

,,Čo to má znamenať? Čo sa to robí?" kričal na ňu správca budovy, Richard Blaintree.

,,Skryte sa, rýchlo, už to prichádza," triasla jeho ramenami akoby ich chcela utrhnúť.

,,Nerozumiem," pozoroval ju šialeným výrazom.

Na vysvetľovanie nemala čas. Pustila ho a vbehla do vedľajšej izby. Otvorila skriňu a vošla do vnútra.

Vbehol do izby, zrejme sa ju chystal vyhodiť. Nestihol to. S pohľadom upretým na tenkú štrbinu skrine, z ktorej ho pozorovala, si uvedomil, že v miestnosti nie sú sami. Začal sa otáčať. Stálo to meter za ním.

,,Pane na nebi," počula jeho posledné slová.

Potom už len krik a rev.

Keď to konečne odišlo, vyšla von. Steny boli opäť ako pred tým. Krvavo červená farba zmizla pod bielou omietkou.

,,Prosím vás," zachrčal umierajúci Blaintree.

Podišla k nemu a zohla sa. Bol celý dobitý, ako keby ho udupalo stádo býkov, a namočený vo vlastnej krvi. Pozrela na brucho. Vytŕčalo mu z neho niekoľko vnútorností. Prišlo jej nevoľno, no nakoniec to potlačila.

,,Musíte to zastaviť," snažil sa zo seba dostať.

,,Ja ničomu nerozumiem. Čo sa to deje?" plakala.

,,Walter Sullivan. Musíte to zastaviť, skôr než bude neskoro" prehodil a posledný raz vydýchol.

Z ničoho nič sa ocitla späť vo svojej izbe. Cez okno dovnútra prenikalo denné svetlo. Zdalo sa, že všetko je tak, ako má byť. Teda, až na izbu číslo 32 a dvojhlavé dieťa s bielymi tvárami, pohybujúce sa na dvoch obrovských rukách. Ešte stále mala pocit, že počuje dupanie. Tak, ako aj rev Richarda Blaintreeho, ktorému to z tela vytrhávalo vnútornosti.

Bol to najhorší sen, aký sa jej kedy sníval. Ak to vôbec bol sen, pomyslela s hrôzou, zatiaľ čo cez rybie oko pozorovala policajtov prechádzajúcich chodbou, s nosidlami a potrhaným telom bývalého správcu budovy.