IZBY

Izba číslo 94 - Eileen Garner (2)

,,Prečo sa s vami nemôžem hrať?" rozplakala sa Eileen vo chvíli, keď sa jej sestra, Hailey, chystala von za kamarátkami.

,,Pretože si malé rozmaznané decko, satan a žalobaba v jednom," odpovedala Hailey

a prehodila na seba modrú zimnú bundu.

,,To nie je fér," pretrela si rukávom mikiny mokré oči.

,,A klameš."

,,Ja neklamem! Skutočne existuje!"

,,Hej, a nikto ho nevidí len ty, jasne, hovor vieš komu."

,,Občas sa spolu hrávame."

,,Hej? Tak mu zavolaj. Môžete sa spolu zahrať," škodoradostne sa zasmiala, buchla dverami a odišla.

Eileen sedela na koberci a pretierala oči mokré od sĺz.

Mala si to nechať pre seba. Tak ako spočiatku plánovala. Dobre vedela, prečo o ňom nemá nikomu rozprávať. Stačilo, že o tom povedala Maureen. Aspoň tá jej uverila.

O Maureen však tiež nikto nevedel. Dokonca ani Hailey. Vždy, keď prišli zo školy a Hailey utiekla von, za kamarátkami, sa Eileen vybrala za Maureen. Bola jej jedinou priateľkou, hoci trochu pristarou. Napriek tomu však chápala Eileen, dokonca aj vtedy, keď sa jej zdôverila o novom kamarátovi.

V to poludnie však Maureen nebola u seba. A tak sa Eileen rozhodla, že sa pôjde hrať s loptou na chodbu. Kopala do nej ako o život, dúfajúc, že zo seba vychrli všetok

ten hnev, ktorý sa v nej za posledné dni nahromadil. Bola nahnevaná ako už dávno nie. Na Hailey, na rodičov, na celý svet. Musela to dostať zo seba, a tak kopala a kopala. Lopta sa pokaždé odrazila od steny a vrátila smerom k nej, očakávajúc ďalší úder nohou. Stalo sa to asi po pol hodine, keď už Eileen plánovala návrat do svojej izby. Lopta sa odrazila od steny, no z ničoho nič zmenila smer. Nevracala sa k Eileen,

mierila rovno ku schodom.

,,Nie!" zakričala, no to už lopta skackala dolu schodiskom.

Utekala za ňou najrýchlejšie ako vedela, takmer pri tom dvakrát spadla. Malá zelená

guľa však nezastavovala. Len čo zišla o poschodie nižšie, odrazila sa od steny smerom ku ďalším schodom a znovu klesala dole. Eileen to nechápala, no nemala čas

niečo riešiť. Napokon zbehla až na prízemie. Obzrela sa do jednej strany – smerom ku vchodu – nič. Do druhej – a zrazu ju uvidela, ešte stále sa kotúľala, smerom, z ktorého do chodby prenikal chlad, temnota a strach. Okamžite ju prenasledovala. Potom sa však zastavila a neveriacky pozerala dopredu pred seba. Lopta mala namierené do otvorených dverí starej práčovne. Tej práčovne, ktorá je už roky nepoužívateľná. Zalapala po dychu, tie dvere mali byť zamknuté. Vždy boli zamknuté. Pomaly podišla bližšie. Rukou odtiahla dvere. Tie hlasito zavŕzgali. Z vnútra k nej doliehala tma, a akýsi zvláštny smrad. Ako keby sa niečo pálilo. Alebo hnilo. Mala sto chutí urobiť otočku a vrátiť sa domov. Lenže ako by vysvetlila Hailey,

že stratila jej loptu? Minútu sa triasla na mieste. Zhlboka dýchala. Napokon sa predsa

len pohla.

Vo vnútri bola tma, no len čo vošla hlbšie, uvedomila si, že to nie je až také hrozné. Miestnosť nemala okná, našťastie nejaké svetlo prenikalo dovnútra dverami, ktorými vošla. Prešla pár metrov. Zľava aj zprava ju obklopovali staré nefunkčné práčky. Pomaly kráčala pomedzi nimi a všímala si svoj odraz na ich guľatom strede. V tom pred sebou začula akési buchnutie. Znovu sa hlasito rozdýchala a neistým pohybom približovala k lopte. Tentoraz už stála na mieste. A tak podišla k nej a celá šťastná z toho, že konečne vypadne z tejto hroznej miestnosti sa zohla po ňu. Dotkla sa jej a niečo za ňou zachrčalo. Sťažka prehltla. Zodvihla zrak na práčku po ľavej strane. V jej strede uvidela seba. Vydýchla si. V tom sa z tmy vynorila malá bytosť. Stála hneď za ňou. Pomaly sa otočila. Najskôr ho nevidela poriadne, no keď sa k nej priblížil o dva kroky, okamžite spoznala usmiatu tvár chlapca s modrými očami.