IZBY

Harry Bennett (1)

,,Povedz mi, ale úprimne. Čo to, sakra, robíš?" spýtal sa ho Andrew a pozrel rovnakým smerom.

Tma všade naokolo sa dala krájať.

,,Zatiaľ nič, len si plním svoju prácu," odpovedal Harry Bennet svojmu o pätnásť rokov mladšiemu kolegovi.

,,Skôr naháňaš duchov!" zarýpal mladý.

Nič nevieš, mal sto chutí odpovedať Harry, no nakoniec sa premohol. Nemalo zmysel hádať sa s nováčikom, ktorý videl prvýkrát mŕtvolu. A tak mlčal. S pohľadom namiereným na na park a bytový komplex starého hotela v ktorom sa to celé odohralo.

Prvé hlásenie dostali pred týždňom. Jednalo sa o vraždu istej Cynthie Velasquézovej, obývajúcej izbu číslo 33. Bola to štetka, ale takú smrť si nezaslúžila. Ešte nikdy sa mu neurobilo tak veľmi zle pri pohľade na ženskú vagínu, ako v ten deň.

Potom, po dvoch dňoch našli hodinára Williama Gregoryho. Samozrejme mŕtveho. Hompáľajúceho sa na lane. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa jedná o samovraždu, ale ktovie, Harrymu aj na jeho úmrtí niečo smrdelo.

Stále však nie tak ako zhorené telo Maureen Lakeshieldovej. To sa už musel poriadne premáhať, aby sa nepovracal. Ešte teraz ho napína pri spomienke na jej zmučený výraz a smradľavú, na kosť spálenú pokožku. Chudák dieťa, pomyslel na malú Eileen, jediného svedka Maureeninej smrti. Všetko videla na vlastné oči. Nikdy na to nezabudne. Bude ju to prenasledovať až do smrti.

Vypočúvali ju niekoľko hodín. A všetko, čo z nej dostali, bolo jediné meno – Walter Sullivan. Podľa nej sa mu niekto chystal ublížiť. Malo to však jeden háčik – Walter Sullivan bol dávno po smrti. Sám Harry videl na vlastné oči, keď pred rokmi vynášali jeho mŕtve telo von z izby číslo 56. A tiež telá jeho adoptívnych rodičov. Už vtedy mu niečo na tomto bytovom komplexe smrdelo, hoci nevedel čo.

,,Nechápem, čo tu ešte robíme. Keby šéf vedel, že pátrame po chlapcovi, ktorý už ani nežije, vytrel by s nami dlážku!" vyrušil ho zrazu zo spomienok Andrew, sediaci vedľa neho.

,,Ale my nepátrame po chlapcovi," ozval sa Harry, ,,ale po dospelom mužovi."

,,Hádam nemyslíš toho v čiernom kabáte, ktorý sem chodieva do parku," ukázal na park pred nimi, v tom čase zahalený v tme.

,,Áno, presne toho myslím."

,,To jej fakt veríš, že existuje? Veď je to len malé dievča. Bola v šoku. Sám si to videl. Možno ani nevie, čo videla."

,,Videli ho viacerí."

,,Fajn, takže odteraz každý muž v čiernom kabáte je automaticky podozrivý, že? Vieš o tom, že aj ja nosím mimo služby čierny kabát?"

,,Drž už hubu," napomenul ho.

,,Pozri," strhol sa Harry k prednému sklu svojho služobného auta.

Niekto prechádzal parkom. Bez baterky, či akéhokoľvek svetla.

,,Povedz, keď si taký múdry. Čo by si robil uprostred opusteného parku o tretej hodine v noci, sám a bez baterky?" otočil hlavou k Andrewovi.

Pozeral rovnakým smerom. S ústami otvorenými dokorán.

Postava pred nimi sa náhle zastavila.

,,Všimol si nás?" spýtal sa Andrew.

,,Nie, on sa nepozerá na nás. Ale na tú budovu."

Sedeli v aute zhruba pol hodinu. Potom sa postava pred nimi opäť pohla.

,,Ideme," povedal Harry.

Čo najtichšie vystúpili z policajného auta odstaveného medzi stromami za parkom, a ako tiene sa vydali cez temný park za postavou kráčajúcou k paneláku.

Keď postava vošla dovnútra, vymenili si pohľady a bez váhania zrýchlili.

Vo vnútri bola vražedná tma. Prešli pár krokov od vchodových dverí (kľúč mal Harry od domovníka Blaintreeho). Kroky tiahnúce sa k nim spredu dávali tušiť, že muž je stále v pohybe.

,,O to sa ani nepokúšaj," chytil Harry kolegovu ruku vo chvíli, keď sa ňou snažil vytiahnúť policajnú baterku. ,,Chceš, aby sa vyplašil a zdrhol?"

Pred nimi zavŕzgali staré dvere. Andrew namieril zbraňou do tmy. Harry mal tú svoju ešte stále v púzdre.

,,Je tam, priamo pred nami," povedal potichu Andrew, ako keby to Harry nevedel.

Kráčali pomaly, bez jedinej hlásky. Nemohli si dovoliť urobiť žiadnu chybu.

Harry vošiel prvý. Cítil, že Andrew páchne nervozitou a strachom. Stará práčovňa bola opustená a na prvý moment prázdna. Harry sa zastavil a potichu odopol púzdro, z ktorého vytiahol svoju zbraň. Poznal túto miestnosť, a tak vedel, že už im nemá kam utiecť.

,,Ani hnúť," zakričal Harry do tmy.

Niekto pred ním zaskučal a pohol sa v tme. Harry sa pohol z miesta. Andrew zasvietil baterku.

Osoba, ktorá sa pred ním krčila povedľa starej, dnes už nefunkčnej práčky si ho šokovane premeriavala.

,,Kto si?" prehodil Harry k podozrivo pôsobiacemu mladíkovi.

,,Jimmy Stone, z izby číslo 38. Žijem tu. Prosím, nič som neurobil, prosím," opakoval mladý potetovaný pubertiak v džínsovej veste.

,,Čo tu robíš?" ozval sa hrubým hlasom Andrew.

,,Len som si tu niečo odložil. Chcel som si to vziať späť," rozprával chuligán roztraseným hlasom.

,,Niečo?" prebodol ho Harry pohľadom, zatiaľ čo mu Andrew posvietil na ruky.

,,Prosím, prosím," skučal Jimmy, keď mu Andrew nasádzal putá.

,,Vyzerá to, že si v poriadnej kaši, kamoš. Toľko heroínu som už dávno nikomu nezabavil."

Očividne si to užíval. Harry však nie. Čakal čokoľvek len nie chalana so sáčikom heroínu.

,,Mamička z teba bude mať radosť," vysmieval sa mu Andrew po ceste k jeho izbe.

,,Nehovorte jej to. Nikdy mi to neodpustí!" kričal Stone.

,,Na to si mal myslieť skôr, idiot. Byť tvojou mamou, zháňam ti dobrého právnika."

Boli na treťom poschodí, keď Stone konečne zmĺkol.

,,Počujete to?" pozrel na nich.

Obaja sa zastavili. Nielen, že to počuli. Oni to aj videli. Po chodbe prechádzali blikajúce detské hračky. Niekoľko desiatok hračiek. Poháňané zrejme drobným motorčekom prechádzali po podlahe inak tmavej chodby v zástupe, blikajúc pri tom a vyhrávajúc rôzne melódie. Harrymu chvíľu trvalo, než ich v tej tme všetky rozoznal - pochodujúceho klauna so zlovestným úsmevom, udierajúceho do bubna. Robota preblikávajúceho všetkými možnými farbami, ktorý v jednom kuse pretáčal hlavou dookola. Štekajúceho psa, ktorý robotickými pohybmi poskakoval dopredu a štekal. A mnohé ďalšie.

,,A toto má byť čo?" dostal zo seba šokovaný Andrew.

,,Chlapi? Čo, čo sa to deje?" ukázal Jimmy na steny.

Všade, kam Andrew namieril baterkou sa zrazu odlepovala omietka. A spod nej vykúkala zlovestná krvavo-červená farba.

,,Prichádza temnota," povedal Harry a zodvihol zbraň.

Až keď Andrew opäť zasvietil na hračky si všetci traja všimli, že narážajú do dverí jednej z izieb. Do dverí, pred ktorými sedí malý chlapec.

,,Mamička, pusť ma dovnútra," plakal.

Dvere číslo 32 však ostali naďalej zatvorené. A z tmy sa po chlapcovi natiahla samotná temnota.