IZBY

Harry Bennett (3)

Harry Bennett sedel nervózne za volantom svojho auta a pozeral pred seba. Dlhá kolóna aut, ktorá sa pred ním ťahala až k ďalekému semaforu, v tej chvíli svietiace- mu na červeno, ho zneistila ešte viac.

Skĺzol pohľadom na hodinky a silno zabúchal o volant. ,Do riti, do riti, do riti."

Akýsi chlapec, prechádzajúci po chodníku povedľa cesty, ho pozoroval s otvorenými ústami. Keď sa na neho Harry pozrel, radšej sa rozbehol preč.

To, čo v tej chvíli Harry najviac potreboval, mu z minúty na minútu dochádzalo – čas.

Obzrel sa za seba, prichádzajúce auto bolo ešte ďaleko. Zacúval a otočil sa. Potom zaradil jednotku a vydal sa cez bočnú uličku.

O päť minút na to opustil mesto Brahms. Šiel tou najkratšou možnou trasou, ktorá len existovala, s pravou nohou zatláčajúcou pedál plynu až k podlahe auta. Ešte stále nemohol uveriť tomu, čo sa pred hodinou dozvedel v policajných archívoch mesta Brahms. Informácií bolo toľko, že ich nedokázal stráviť ani za hodinu. Vedel však, že čoskoro na to príde, pochopí to. Veď aj musí, nesmie dovoliť, aby sa im to predsa len podarilo.

Na chodbe tretieho poschodia panoval nepokoj. Väčšina obyvateľov paneláku, inokedy pozatváraných vo svojich izbách, teraz stála na chodbe v kruhu, Harry cez nich nevidel, na čo sa pozerajú. Nie do chvíle, než vytiahol policajný preukaz a pevným policajným hlasom ich rozohnal preč.

Na zemi ležalo telo dievčaťa. Aj napriek stavu v akom sa nachádzalo, a obrovskej kaluži krvi, v ktorej sa máčala jej biela tvár s otvorenými ústami a duchom neprítomným pohľadom, ho dokázal ihneď identifikovať. Eileen Garner.

,,Pane bože," povedal kolega Andrew, keď sa konečne objavil.

,,S týmto boh nemá nič spoločné. V tomto paneláku nie je miesto pre boha."

,,Čo sa tu vlastne stalo?"

Harry sa sklonil k malej Eileen a dlaňou jej prešiel po tvári. Oči sa zatvorili. Kiež by tak dokázal zavrieť aj dieru v krku, z ktorej jej ešte stále chvíľami vyžblnkávala krv.

,,Nikto nič nevidel a nepočul. Všimla si ju majiteľka vedľajšej izby, keď sa vracala domov z obchodu. Okamžite privolala záchranku, no bolo príliš neskoro," povedal Harry smutným tónom, skláňajúci sa nad mŕtvym telom nevinného dievčaťa.

,,Prečo je ešte stále tu?" pozrel na neho Andrew.

,,Chcel som ti to ukázať. Pohrebný voz už je na ceste."

,,S týmto panelákom naozaj niečo nie je v poriadku."

Harry sa postavil a pozrel na kolegu. ,,Nech už sa tu stalo čokoľvek, niečo sa tu zmenilo," namieril na dvere od izby číslo 32. Boli otvorené.

Andrew sa šokovane zadíval do vnútra tmavej izby, z chodby však nič nebolo vidieť. ,,To hádam nie?!!" Očividne, si ich predtým nevšimol.

,,Čo je vo vnútri?" spýtal sa Andrew, rovnako zvedavý ako Harry, keď prišiel na miesto a uvidel ich otvorené.

,,Pozri sa," povedal Harry, ,,a zasvieť si baterku, vo vnútri nefungujú svetlá."

Andrew dal na jeho radu. Pomaly vošiel do vnútra izby, vytiahol malú policajnú baterku a zasvietil ju. Harry ho nasledoval.

,,Čo je to, kurva, za smrad?"

Harry to tiež cítil. Netušil však, odkiaľ to vychádza. Keď tu pred pol hodinou vošiel po prvýkrát, príliš sa tu nepoobzeral, rozhodol sa, že počká na Andrewa.