IZBY

Izba číslo 6 - William Gregory (2)

William Gregory stál nad svojou ženou a prihováral sa jej.

,,Prepáč, viem, že tieto príliš v láske nemáš, ale iné už mali vypredané," pošepkal svojej životnej láske a miernym nahnutím dopredu daroval kvety, ktoré vôbec nemá v láske.

,,Doma nie je nič nové. Albert zomrel," spomenul kocúra, ktorý pred necelým týždňom pošiel, pravdepodobne kvôli nejakej otrave. Susedia Williama nejedenkrát upozorňovali, že si neprajú, aby im ten nepodarený kocúrisko behal po chodbách a močil na dvere. ,,Ale to som ti už tuším rozprával minule. Máme nového suseda. Ten chlap vyzerá ako masový vrah. Vážne. Taký ide z neho strach, že som si ani nezapamätal jeho meno."

Žena pod ním mlčala.

,,Opäť zvýšili nájomné a daň za odpadky, pritom takmer nič nevyhadzujeme. Hrozné niečo," posťažoval si. ,,Ešte aj zákazníkov je stále pomenej. Akoby ľudia už nepoužívali klasické hodinky. Len tie ich iVymoženosti, či ako tomu hovoria. Hrozné."

Založil rukami a pozrel na ňu. Vždy to robieval. Miloval pohľad na ňu. Na jej krásne zlaté vlasy, hnedé oči a útlu postavu, ktorú jej mohla závidieť ktorákoľvek susedka.

,,Chýbaš mi. Tak veľmi mi chýbaš. Ale už to dlho nepotrvá, láska, a opäť sa uvidíme, to ti sľubujem."

Napokon sa ešte raz zohol, napravil chryzantémy v umelej čiernej váze a rozlúčil sa.

Čakal pár minút. Akoby dúfal, že sa ozve, no ona sa neozývala. Už niekoľko mesiacov.

Keď sa vrátil domov, urobil to, čo robil pokaždé, keď sa vrátil z cintorína. Pripravil vodu na kávu, ľahol si starú pohovku a prečítal najnovšie noviny. Potom, keď sa miestnosťou rozpískal zvuk varnej kanvice, prešiel do kuchyne a zalial kávu. V momente, kedy sa chystal šálku zdvihnúť a odniesť si ju do obývačky, sa ozvalo čudné za praskanie. A do tej chvíle vypnutý televízor sa z ničoho nič zapol. William sa švihom obrátil. Takmer na seba vylial horúcu kávu. Na obrazovke preskakovali televízne kanály. Ovládač však ležal na stole. Tak, ako ho tam zanechal. Okamžite prešiel do obývačky, zobral do rúk ovládač a jediným stlačeným gombíka starý televízor opäť umlčal. Sotva sa obrátil, televízor ožil.

,,Čo to do pekla má znamenať?" šomral si popod nos, zatiaľ čo opäť prstom zatlačil červený gombík. Bum, televízor stíchol. Neožil ani po chvíli a tak len nechápavo nad tým celým pokrútil hlavou a odišiel ku káve. V tom sa zapol opäť. Tentoraz však kanály nepreskakovali. William musel podísť o hodne bližšie, aby pochopil, na čo sa to vlastne pozerá. Najnovšie správy.

Mladý reportér stál chrbátom k ich paneláku a rozprával na mikrofón. Podľa všetkého sa tu včera večer došlo ku vražde. Obeťou je Cynthia Valasquezová, tá prostitútka z izby číslo 33. William s ňou prišiel do kontaktu len dvakrát. Prvýkrát, keď šiel vynášať smeti. Bola opretá o vchodové dvere s cigaretou v ústach. Očividne niekoho očakávala. Šlapka jedna. Druhýkrát sa ich pohľady stretli len pár dní dozadu, hoci si už nepamätá, kedy to presne bolo. Sedel v parku pred panelákom a čítal noviny. Prešla okolo. Samozrejme oblečená ako úplná chudera. William ju nepoznal osobne, a ani po tom netúžil, ale takú smrť si nezaslúžila. Podľa toho holobriadka za kamerou, polícia nevie, kto za tým je, no zrejme to bude nejaký jej klient. Chudera, povedal si William, keď reportáž skončila a na obrazovke sa objavila prsnatá rosnička

uvádzajúca počasie. Ďalší krát sa televízor už nezapol. Nechápal, čo sa to s ním deje. Vlastne, v poslednej dobe nechápal takmer ničomu, čo sa dialo v tomto paneláku. Najskôr čudné ženy, potom satanisti, ktorý po nociach prechádzajú okolo paneláku (videl ich cez okno) a nakoniec vražda. Zvláštne, čo sa tu deje, pomyslel si. Potom konečne vypil kávu.

Na druhý deň ho počas pracovnej doby navštívil ten tajomný chlapík, ktorý sa naposledy zabudol predstaviť. Opäť k nemu zavítal v čiernej bunde. Hnedé, po krk dlhé vlasy sa hompáľali zo strany na stranu. William nebol nadšený, že ho vidí. Očakával jeho príchod, no aj tak ho zamrzelo, že ho znovu vidí. Nie že by proti nemu niečo mal, to nie. Bol zvláštny a vyžaroval z neho akýsi tajomný strach, no tým to nebolo. Skôr tým, že sa Williamovi nepodarilo opraviť jeho hodinky. Nech sa snažil akokoľvek.

,,Viete prečo som tu," prehovoril k nemu zastreným hlasom.

,,Áno, samozrejme že viem," odpovedal William so skloneným pohľadom. ,,Bohužiaľ, vaše hodinky sa mi nepodarilo opraviť. Naozaj ma to veľmi mrzí. Nič podobné sa mi v živote nestalo. Zatiaľ som opravil všetky hodinky. Ale tieto," vytiahol hodinky na stôl a podozrievavo si ich premeriaval, ,,niečo s nimi nie je v poriadku. Rozobral som ich. Každú jednu súčiastku. Staré nahradil novými a opäť zložil. Stále však ukazujú ten istý čas. Mrzí ma to," ospravedlňujúco ich vrátil majiteľovi.

,,To mňa tiež. Ani si neviete predstaviť ako veľmi," prehodil muž a ráznym pohybom vyrazil ku vchodovým dverám. Potom sa zastavil a otočil. ,,Tvrdíte, že ukazujú stále ten istý čas, ale veď ručičky sa hýbu."

,,To áno, a to je na tom to najzvláštnejšie," priblížil sa k nemu William a nakukol do jeho dlane, na hodinky, na ktorých sa sekundová ručička neustále vracala na tú istú pozíciu.

,,23.59."

,,Áno," potvrdil William. ,,Akoby sa na tom čase zasekli. Hoci technicky sú v poriadku. Fungujú," započúval sa. Tikali.

,,Toto nie sú obyčajné hodiny, pán Gregory. Boh vám odpusť vaše hriechy, lebo čas je neúprosný," povedal a zmizol.

William tam nechápavo postával a sledoval ako schádza dolu schodami. Prestával všetkému rozumieť. A najviac zo všetkého tomuto paneláku.

V ten istý večer sa to rozhodol urobiť. To, kvôli čomu bol pozrieť ženu. Pôvodne mal v pláne sa ospravedlniť, za to, čo sa chystá urobiť, no keď tam tak nad ňou postával, nedokázal sa jej s tým zdôveriť. Ešte teraz sa bál, že mu tam hore, alebo kde

sa nachádza, neodpustí. A on potreboval odpustenie. Hlavne za ich dcéru.

Keď panelák zahalila hlboká noc, postavil do stredu obývačky drevenú stoličku. Hák, o ktorý mal v pláne prevesiť lano, mal už pripravený. Stačilo len zohnať lano. V pivnici, ktorá kedysi slúžila ako práčovňa, a ešte predtým ako kotolňa, našiel povaľovať sa lano. Netušil komu patrí, no v tej chvíli to ani vedieť nepotreboval. Všetko čo potreboval, bolo len to lano.

Postavil sa na stoličku a prevesil lano cez železný hák, ktorý pred hodinou zatĺkol do stropu. Uzol, ktorý si mal navliecť cez hlavu, mal tiež pripravený. A tak urobil to jediné, čo zostávalo urobiť.

,,Odpusť mi, bože," povedal, zatvoril oči a odkopol stoličku.

Lano sa mu zahryzlo do krku ako pazúr nejakej príšery. Pálilo ho to, trhalo a dusilo. Triasol sa, kopal nohami a prosil, nech už to skončí. Nech už konečne skončí tá nočná mora, ktorá sa začala dňom, kedy kvôli jednej malej chybe so ženou havarovali, a obaja prišli o jediné, nedonosené dieťa. V ten deň neprišiel len dcérku, ktorá sa mala volať po mame. Prišiel aj o svoj vlastný život, hoci to vtedy ešte netušil. Ten deň ho poznačil. Tak, ako pred pár mesiacmi smrť manželky. Myslel na dcéru. Na to, ako by asi vyzerala, keby prišla na svet. Na ženu, ktorá sa kvôli tomu celý život trápila, hoci mu tvrdila pravý opak. Nikdy už znova nebola šťastná. A on tiež nie. O pár rokov neskôr k nim na dvere zaklopala rakovina a po šiestich mesiacoch mu jeho milovanú zobrala preč. Nebavilo ho žiť samému. Nebavilo ho žiť bez nej – bez svojej milovanej ženy, ktorú tak nadovšetko ľúbil.

Cítil, že už to dlho nepotrvá, dúfal v to. S očami stále zatvorenými sa húpal zo strany na strany na stranu ako vlasy toho zvláštneho muža. Zrazu sa v izbe znateľne ochladilo a on predsa len otvoril oči. Izba pred ním sa ocitla v hustej hmle. Ručičky všetkých hodín, zavesených na stenách sa pretáčali nezávratnou rýchlosťou. Steny praskali a omietka zo všetkých strán opadávala na zem. A všetko, čo po nej zostávalo, bola červená farba. William ničomu nerozumel, ale na tom nezáležalo, veď už to dlho nepotrvá a bude koniec.

Pred ním sa objavil chlapec. Malý. S modrými očami a hnedými vlasmi učesanými do ofiny. Usmieval sa. Tak nádherne sa usmieval.

Čo sa to do šľaka robí? A kto je ten chlapec? Ako sa tu dostal? Nechcel, aby ho videl takto. Zomierať. Chlapec stál na mieste a usmieval sa. Naraz sa lano utrhlo. William Gregory dopadol na zem. Rukami nahmatal lano zarezané do krku, zalapal po dychu. A žil.