Démon anarchie //pozastavené

Kapitola 9. - What I'd done the night before...

Keď Vincent otvoril oči, prebral sa na diaľnici. Ležal priamo krížom cez oddeľovaciu čiaru. V pravidelných intervaloch na neho blikalo červené a modré svetlo. Obrátil hlavu. Pri krajnici uvidel stáť tri za sebou zaparkované policajné autá.

Posadil sa. Nevedel, ako sa dostal von z auta. Bol v ňom a tá mŕtvola... Tá mŕtvola! Rozhliadal sa okolo seba, či ju náhodou nezazrie. No jediná žena široko ďaleko vyzerala až príliš živo. Obrátila sa a Vincent ju okamžite spoznal. Bola to tá patologička, ktorá prišla na obhliadku tej zombíčky u neho v obchode. No tu predsa žiadna mŕtvola nebola. Alebo áno?

Vincent vyskočil na nohy a vybral sa k policajtovi, ktorý stál iba pár metrov od neho. „Prepáčte," oslovil ho.

Policajt sa obrátil a pozrel sa priamo cez Vincenta. Akoby hľadel kdesi do diaľky za neho. Vykročil a prešiel priamo cez neho. Jeho telom v tej chvíli od prstov na nohách až po končeky jeho krátkych vlasov prešiel mráz. Na stotinu sekundy sa cítil plný ako ešte nikdy. Až na prasknutie. A potom ostal už iba chlad. Striaslo ho. Odporný pocit. Ako keď zaspávaš, no ty sa strhneš. Akoby si padal. Na mikrosekundu cítiš, ako ti všetky orgány v tele poletujú. Vieš, že to raz prestane, no práve v tej chvíli ti ten pocit pripadá nekonečný.

„Haló!" márne kričal. „Prosím!" Nikto nereagoval. Zrazu sa mu chcelo zvracať. Dostal sa do šoku. Chytil sa za hlavu a svet sa s ním začal krútiť. Nevedel ho spomaliť. Pred očami sa mu mihali farby. Čierna, hnedá, sivá, kde tu záblesk červenej či modrej. Nevedel kde je hore a kde dole. Tak zle mu nebolo od výletu v ôsmej triede, keď si pred cestou autobusom zabudol dať kinedryl.

Pod kolenami zacítil čosi tvrdé. „Už dosť!" vykríkol plný zúfalstva. A svet zrazu zamrzol. Prestal sa hýbať a on začal rozoznávať tvary. Kľačal a kamienky sa mu zarezávali do mäsa na kolenách. 

Nerozumel tomu, čo sa stalo. Trhane dýchal a nevedel sa upokojiť. Srdce mu bilo tak silno, že počul iba to. A to nepríjemné pískanie, ktoré sa ozvalo vždy, keď sa rozrušil. V tom hluku zanikli aj sirény policajných áut.

Vincent párkrát zažmurkal a začal znovu normálne vidieť. Uvedomil si, že to, na čo hľadí je auto. Jeho auto. Niečo na ňom však bolo zvláštne. Uvedomil si čo. Napriek tomu, že naň blikalo červené svetlo, ktoré každú chvíľu zhasínalo, sa mu zdalo, že je predné sklo až príliš červené.

Podišiel bližšie a stuhol. To, čo bolo na prednom skle nebolo iba svetlo áut. Bola to krv. Plno krvi. Boli ňou postriekané všetky okná a predné sedadlá ňou boli úplne nasiaknuté. Krv už zaschýnala a vytvárala tak na tmavých poťahoch medený nádych. Spopod volantu niečo trčalo. Naklonil sa, aby si to lepšie obzrel a padla mu sánka. Hľadel do mŕtvolných očí. Ibaže nepatrili tej zombíčke. Boli jeho. Videl svoju vlastnú mŕtvolu. Roztrhanú na kusy. Hlava bola na šoférovom sedadle, akoby ju tam niekto položil zámerne. Jeho ruky a nohy boli na koberčeku pri pedáloch. Pod nimi sa na zemi vytvárala kaluž z krvi, ktorá tam stiekla z častí jeho tela. Keď si to tak obzeral, vyzeralo to, že boli zvyšky jeho tela pekne poukladané. Ruky pri sebe, no oddelené od nôh. Hlava na sedačke a jeho trup... Ten chýbal. Vincent obišiel auto v snahe nájsť posledný chýbajúci diel jeho tela. Nevidel ho ani v kufri, ktorý teraz skúmali technici, a nebol ani na sedadlách vzadu.

Patologička zatiaľ stihla urobiť obhliadku, pofotiť telo predtým, ako ním niekto pohne a presunula sa k úzkemu políčku označenému policajnými páskami za zvodidlami. Kľakla si tam k niečomu zabalenému v károvanej látke. Spoznal svoju košeľu.

Tento večer je plný nepríjemných zistení, pomyslel si Lance, keď hľadel na kus svojho tela, ktorý ako jediný neležal na podlahe v jeho aute. Nič necítil. Bol iba nezúčastneným pozorovateľom.
„Je to desivé, však?" prehovoril mu niekto za chrbtom. Strhol sa. Obrátil sa a za sebou uvidel stáť patologičku. Nechápavo na ňu hľadel. Vidí ma?
„Dokonca aj počujem," vyhlásila.
Lance na ňu iba vypleštil oči.
„Ale no tak," prevrátila očami. „Netvár sa tak udivene. Chceš mi povedať, že ťa moja prítomnosť prekvapila viac ako to, čo si tu pred chvíľou videl?"
„Úprimne? Necítim absolútne nič," odvetil monotónne.

„Ale asi budem vracať," vydýchol Vincent, naklonil sa cez zvodidlá a už to šlo.

Na ramene pocítil jej ruku. „Je to šok. A dôkaz, že predsa len niečo cítiš. Aj keď teda neviem, či je nevoľnosť to pravé," poznamenala.
Po chvíli ho už iba naprázdno napínalo.
„Nech sa páči." Podala mu vreckovku.
S radosťou ju prijal a utrel si ňou ústa. „Ďakujem," chrčal. V hrdle ho škriabalo a na jazyku cítil odpornú kyslú pachuť. Oprel sa o zvodidlá, zavrel oči a zhlboka dýchal. „Čo sa to dopekla deje?" šepol a úkosom pozrel na patologičku. Poslednýkrát sa zhlboka nadýchol a celý sa na ňu obrátil. „Čo to má byť?"
„Čo keby sme šli niekam.. preč odtiaľto?" navrhla a obrátila sa na odchod. Vincent váhal. „No tak, poď už," zvolala.

„Už ako malé dieťa ťa rodičia naučia, že nemáš veriť cudzím ľuďom a sadať k nim do auta," odsekol. „Veď neviem ani ako sa voláš."

Zastala a otočila sa ku nemu tvárou. Odfrkla si. „Keby si vedel, čo všetko na teba číha v temnotách, ja by som bola ten posledný, koho by si sa bál."
„Vzhľadom k udalostiam posledných hodín by som povedal, že som získal akú-takú predstavu," vyhlásil, uprene na ňu hľadiac.
„Nemáš na výber. Nie si v postavení, že by si mohol vyjednávať. Keby si bol a rozhodol by si sa pre tú možnosť, nech sa páči. Ale vzhľadom k tomu, že sa odtiaľto nedostaneš inak, ako mojím autom sa mi to zdá.. zbytočné. A ak sa bojíš, že sa tam nedostaneš, lebo sa nemôžeš ničoho dotknúť. Tu to neplatí." Žmurkla na neho a pobrala sa k autu. „Ale ako chceš!" Lance iba prevrátil očami a nasledoval ju.

Keď Vincent nasadol do auta a pripútal sa, patologička sa k nemu obrátila. Vystrela k nemu ruku a predstavila sa. „Volám sa Eve." Vincent jej ruku prijal a potriasol ňou. Sám bol prekvapený stiskom svojej ruky.

„Niečo mi hovorí, že ja sa asi predstavovať nemusím, však?"

Eve pokrútila hlavou. „Nemusíš."
„Takže, Eve," oslovil ju Vincent, „kto si?"
„Ja viem kto som," odvetila a strelila po ňom očami. „Tou správnou otázkou je, či aj ty vieš kto si a čo si."
„Tomu nerozumiem."

„Potom ti asi veľmi nepomôžem," pokrčila plecami a zahľadela sa do tmy pred sebou. Vincent sa zvalil na sedadlo. Oči sa mu zatvárali a on im po tomto dni ani náhodou nemal v úmysle odporovať.

I woke up many mornings not knowing what I'd done the night before. 

I'm amazed I am not dead.

- Ashton Kutcher