Démon anarchie //pozastavené

Kapitola 11. - Even the dark ones have their limitations...

"Nie som si celkom istý tým, že som na to dostatočne pripravený," vyhŕkol Vincent, keď ho Eve postrčila smerom ku vchodu do veľkej budovy. Tehly, z ktorých bola vystavaná, už nejakú chvíľu tvorili oporné múry. Podľa toho boli aj patrične obité. Cez okná v tvare veľkých poloblúkov na prvom poschodí, vsadených už pred pár storočiami, prenikalo na ulicu tlmené modrasté svetlo.

Ľudia, ktorí sa ešte v týchto večerných hodinách nachádzali na ulici, či tí, ktorí sa po nej potulovali, prevažne už len nevyspytateľné živly, prostitútky či bezdomovci, obchádzali budovu bez povšimnutia. Už vedel, že niektoré veci ostanú obyčajným ľuďom navždy skryté. To, čo sa stalo v jeho obchode pred pár dňami (odvtedy tam nevkročil, a úprimne ho zaujímalo, ako sa mu vodí a či sa vôbec niekto stará o to, čo sa s ním deje - pravdepodobne nie), to, čo sa mu stalo cestou domov... No aj toto. Pripol to na imaginárny Zoznam vecí, ktoré nesmiem nikomu nikdy prezradiť, inak ma zavrú na psychiatriu a už nikdy nevypustia.

"Veď si trénoval-."

"V ktorom vesmíre bol hento tréning?" zvolal Lance podráždene. "Ešte aj v Twilighte natrénovali viac."

"Pozri sa," začala namrzene, "ja som sa snažila. To, čo si robil ty, mi nie je úplne jasné, ale teraz je už dosť neskoro to riešiť. Vezmi si tú šabľu a pohyb. Nemám čas tu riešiť len teba. Mám aj iné povinnosti."

Lance prevrátil očami. "Znieš ako socialistická učiteľka vo výslužbe," poznamenal, ale šabľu prevzal. Keď sa otočil a vykročil smerom k budove, Eve ešte prehovorila: "Ako plus ber to, že čokoľvek sa ti stane, prežiješ."

"Ó, áno, predpokladám, že to sa stane mojou najčastejšie vykonávanou činnosťou." Prešiel ku masívnym dreveným dverám a zľahka do nich potlačil. Predtým, než do nich vstúpil sa ešte poslednýkrát obrátil na Eve s jedinou cynickou otázkou na mysli. "Nestal sa zo mňa náhodou mačací muž s obmedzeným počtom deviatich životov?"

"Prečo myslíš?" opýtala sa ho s predstieraným zhrozením. "Rašia ti chĺpky na neobvyklých miestach?"

Vytáčala ho do nepríčetnosti, to áno, tými svojimi poznámkami o učení, druhých šanciach, o nenájdených identitách a všetkých tých ostatných kravinách. Jednu vec jej ale napriek všetkému uznať musel. Zmysel pre humor mala.

***

Masívne dvere sa za Vincentom zabuchli a on kráčal ďalej tichou tmavou chodbou. Bola vcelku široká. Vysoké steny boli zdobené starými obrazmi v pôvodných rámoch. Mal pocit akoy ho podobizne zo stien sledovali. Nebolo mu to dvakrát príjemné. Striasol sa. 

Niekoľkokrát sa zastavil aby počúval okolité zvuky. Kde tu začul niečo dunieť, Mal pocit, že sa každým krokom približuje k zdroju toho zvuku. Cestou minul niekoľko dverí s guľami, no jeho cieľom bolo čosi iné. Nevedel síce, čo presne, no vedel, kde presne. 

Na konci chodby, dobrých dvadsať metrov od vchodových dverí, ktoré kvôli narastajúcemu šeru už ani nebolo vidieť, prišiel až na križovatku. Napravo od neho boli ošúchané, zaprášené dvere a kúsok za nimi schodisko miznúce kdesi pod ním. Naľavo zasa široké točité schodisko vedúce o podlažie vyššie. Vydal sa ním. Cestou mu ruka kĺzala po studenom kovovom zabrádlí. Sledoval výjavy na ňom vyobrazené. Na viacerých častiach, z ktorých bolo celé zložené boli scény, ktoré by ešte pred pár dňami považoval za zaujímavé, no viac by mu nevraveli.

No dnes, po tom všetkom sa mu v mysli usídlil zvláštny pocit déjà vu. Bol by prisahal, že na jednej z častí uzrel príšeru zpred pár dní, s ktorou si úspešne zmeral sily.

Keď vystúpal na vrch, obzrel sa dole. Na zaprášenej podlahe zanechal stopy. Prach sa vznášal všade vo vzduchu. Ako alergikovi s častými ťažkými zápalmi horných ciest dýchacích sa mu nedýchalo najlepšie. V ceste však pokračoval. Chvíľu kráčal po ďalšej chodbe keď vošiel do malej predsiene a z pôvodného hrmotu začali vystupovať rozoznateľné zvuky. 

Rinčanie železa. Jednoznačne. Akoby staré strieborné taniere dopadali do pláteného vreca jeden na druhý. Čiastočne mu to pripomínalo Pacmana. Và ruke si poťažkal šabľu. Pozrel sa na vybíjanú rukoväť a na jemnú kováčsku prácu, zhlboka sa nadýchol a potichu vstúpil do veľkého salónu.

Nemal síce toľko skúseností s démonmi ani inými bytosťami (s tými dvomi výnimkami, ktoré sa ho pokúsili zabiť) ale toto bolo jednoznačne niečo, na čo len tak nezabudne.

Pohľad, ktorý sa mu naskytol mu až vyrazil dych. Nevedno, či to bolo len tým výjavom pred ním, alebo či sa to náhodou nezmiešalo aj s jeho intoleranciou malých poletujúcich čiastočiek, proste to tak bolo. Musel sa predkloniť a niekoľkokrát sípavo nadýchnuť, kým sa dostal opäť do normálu.

Tým však upútal pozornosť bytosti pred sebou. Bytosti, ktorá pri tom všetkom, čo zožrala vyzerala ako obrí, haďou kožou potiahnutý balón, a ktorá ani v najmenšom nehodlala nechať odísť živé mäsko, ktoré jej skrížilo cestu.

Dva metre masy naplnenej strebornými taniermi, artefaktmi a keramickými vázami z vitrín podopierajúcich steny salónu sa pohli k nemu. 

Vincent, stále omráčený náhlym nedostatkom kyslíka len bez pohnutia stál na mieste a s hrôzou pozoroval približujúci sa rohatý kolos.

Lance poriadne chytil rukoväť šable a pripravil sa. Na jednej strane, áno, on bol síce tým, komu minule tá hnusná zombíčka ušla, ale ako veľmi mohlo byť toto inteligentnejšie stvorenie ako tamto? Navyše, nechať úlohu ako je táto Vincentovi by ho prinajlepšom stálo jeden z jeho nemačacích životov. A.. povedzme si pravdu, koľkokrát môže umrieť bez toho, aby to na ňom zanechalo nejaké trvalé následky? 

Príšera, ktorá sa už viac nevenovala požieraniu všetkého naokolo, klesla teraz na všetky štyri a zahnala sa svojím chvostom. Len tak tak stihol uskočiť. Zaklial a dopadol na zem. Šabľa len tak zarinčala, keď na ňu zletel, šťastie len, že nie na hranu. Bojovať s uťatou nohou by nebolo bohviečo. Ktovie, či tieto skvelé životy fungujú aj na amputované končatiny?

Vyskočil na nohy. Uhýbal sa mávajúcemu chvostu, nápadne sa podobajúcemu plutve. Raz na neho dokonca zaútočil svojimi baraními rohmi. Lance sa šikovne uhol a tvor prerazil stenu za ním spolu s jednou z vitrín. Múr zaprašťal, omietka popadala a sklo sa roztrieštilo, no kým prach usadol na zemi, z diery v stene sa opäť vynoril. Celý zakrvavený, teda pokiaľ predpokladáme, že tá sírou zapáchajúca mazľavá tekutina vytekajúca mu z rán bola krv. 

Vincent sa raz poriadne zahnal, šabľa mu vyletela z rúk a zasiahla tvora priamo do hrude. Prišpendlila ho k kúsku neporušenej steny za ním. Viac-menej náhodou.

Lance spravil zopár krokov smerom k nemu. Vydýchol si. Tréning predsa pomohol. Telo tvora sa však začalo akosi čudne transformovať. Chvost sa mu vstrebal a údy s kĺbmi sa rôzne posúvali. Za chvíľu pred Lanceom nestál haďorybomuž, ale vcelku pekná žena, aj keď s rozbitou hubou a kovovou šabľou uprostred hrude. Strašidelne sa smiala. Z úst jej vychádzali bublinky zmiešané s krvou.

"Nový lovec," zachripela. "Ako vidím, úroveň je čím ďalej tým horšia."

"Vyhral som," odvrkol Lance.

"Nado mnou," zasmiala sa. "Prídu ďalší. Nemôžeš zastaviť to, čo prichádza. Nemôžeš. Nikto nemôže."

Lance sa poobzeral okolo seba. Zo zeme zdvihol ťažkú pozlátenú čašu. "Myslím, že to nejako zvládnem," vyhlásil a zahnal sa ako najsilnejšie vedel. Žene praskla lebka skôr, ako stihla čokoľvek povedať.

I never studied on fighting demons, but that don't mean I aim to let this one defeat us. 

The dark ones have their share of limitations, too.

- Erik Bundy

viem, že minulá časť za bohviečo nestála, tak tu máte niečo na čítanie :) ako to teda zatiaľ vyzerá? nejaké názory? niečo, čo nesedí? len píšte, aspoň ma trochu motivujete k písaniu, pretože som občas nehorázne lenivá ;)

Nearine 💕