Stratila všetko čo mala...rodinu, priateľov dokonca aj jeho. Nikdy nebola viac na dne ako v tejto chvíli. Nevedela čo so životom. Želala si zomrieť, želala si nič nepamätať, len zavrieť oči a nechať sa unášať temnotou. No to sa nedalo. Nie teraz keď sedela v izbe, kde nebolo nič viac, len kovová posteľ s tvrdým matracom, nádoba s vodou a jediná tvrdá a nepohodlná stolička. Malé okno kdesi vysoko nad jej hlavou púšťalo dovnútra tak málo slnečných lúčov, že aj keď bolo poludnie pripadala si ako o polnoci. Nevnímala nič okolo seba. Občasné kroky popred dvere boli jediným zvukom, okrem jej vzlykov a trhaných nádychov. Jedinou pripomienkou, že svet tam vonku ešte stále existuje. No aj tie po chvíli odzneli a znova nastalo to mučivé ticho. Jedna z vecí, ktoré nenávidela najviac na svete bolo ticho. Bála sa ho, pripadala si v ňom ako jediná na svete. Akoby všetci jej milovaný zmizli niekam do čiernej diery a na svete ostala len ona, opustená. A v tejto chvíli to bol viac než pocit. Bola to skutočnosť a to ju strašilo ešte viac. Zložila si hlavu do dlaní a tak ako už tisíc krát predtým sa rozplakala. Ronila slzy za všetko čo mala a čo stratila, za všetko čo mohla mať a nikdy mať nebude. Za priateľov, ktorí ju milovali aj napriek tomu aká bola. Za rodinu, ktorú stratila príliš skoro. Skôr než im mohla povedať ako jej na nich záleží. A plakala aj za neho za jediného človeka, ktorý o nej vedel úplne všetko a aj napriek tomu s ňou zostal. Milovala ho viac než svoj život. Až do tej chvíle, ktorá všetko zmenila. Keď sa dozvedela ako ju podviedol nedokázala už viac skrývať to čo cítila, nedokázala skrývať svoju pravú podstatu. Svoju dušu, ktorú nemal nikdy nikto poznať. Až v tej chvíli si uvedomila, že otvoriť svoje srdce človeku bola najhlúpejšia vec akú kedy spravila. Nikdy mu nemala dovoliť aby ju naučil ľúbiť. Už vtedy, keď sa jeho oči zahľadeli do jej, vedela, že to rozhodnutie bude raz ľutovať. No predsa prijala jeho ruku a nechala ho aby ju priviedol do výšin. Aby jej ukázal aké to je milovať. A aby jej ukázal aká silná je bolesť zo zlomeného srdca. Nikdy ju nemiloval, všetky krásne slová, ktoré jej počas dlhých nocí šepkal do ucha boli lož. Všetky dotyky a pohľady boli len hra. Hra ktorej obeťou sa stala z vlastnej malichernosti. Nenávidela samú seba za to aká bola hlúpa, že mu naletela. A nenávidela jeho. Viac než čokoľvek. Keby mohla, keby nehnila v tejto miestnosti, keby mala dostatok odvahy...pomstila by sa mu za to ako ju nechal trpieť. Ako sa s úsmevom prizeral jej vzlykom a prosbám aby ju neopúšťal. Nikdy nezabudne na ten pohľad, ktorý jej venoval tesne predtým než všetko pohltila tma. Na výraz v očiach, ktorých zvláštnu farbu tak milovala. Bolo v nich niečo čo jej polámané srdce rozprášilo na prach. Zahliadla v nich víťazstvo, naplnenú chuť po pomste a niečo čo sa podobalo ľútosti. No to zmizlo rýchlejšie než by si vedela kedy predstaviť. Ani teraz ležiac na studenej zemi a roniac slzy nechápala prečo to všetko spravil. Prečo ju nechal tak veľmi trpieť, keď vedel čím všetkým si už v živote prešla. Za čo sa jej mstil? Čo mu spravila?
Po dlhom čase som sa znova dala na niečo čo milujem zo všetkého najviac. Predstavujem vám svoju novú story, ktorá bude iná ako všetky, ktoré som napísala doposiaľ. A dúfam, že sa vám bude páčiť!
Lily ♥
