Na tichej ulici, ktorá sa kúpala v lúčoch poludňajšieho slnka pristál uprostred cesty obrovský čierny vták. Auto, ktoré sa práve rútilo po ceste prudko zabrzdilo a vodič, mladý chlapec, ktorý práve dostal vodičský preukaz, zovrel volant a vyvalene sa pozeral na vtáka. Ten sa na neho díval tak inteligentným pohľadom až ho zamrazilo. Potom vták mávol krídlami a vyletel vysoko na oblohu až z neho zostala len bodka na modrom pozadí. Chlapec potriasol hlavou, mysliac si, že sa mu to len zazdalo. Znova dupol na plyn a zmizol za zákrutou.
***
Elspeth sa zvalila do vysokej trávy. Okolo nej sa ešte vznášali čierne pierka, ktoré pomaličky klesali k zemi. Dýchala zhlboka a hľadela na mraky, ktoré sa preháňali po oblohe.
Mala by ísť domov, no nechcelo sa jej ani pohnúť. Cesta z toho bohom zabudnutého miesta ju stála všetky sily. Musela si chvíľu odpočinúť. A zatiaľ uvažovala o tom, čo bude ďalej.
Vedela, že si práve proti sebe poštvala asi najmocnejšieho čarodejníka aký kedy žil a vedela, že za svoju opovážlivosť draho zaplatí. No koledoval si o to už veľmi dlho. Bol jedným a najhlavnejším dôvodom, prečo sa Elspeth tak energicky vyhýbala všetkým stretnutiam podobného charakteru. Ďalším bolo, že nechcela mať nič spoločné s tým, čo sa deje. Kieranov svet, ktorý sa točil, len okolo moci ju nezaujímal a nelákal. Viac sa jej páčilo žiť s ľuďmi. Prežívať ich starosti aj radosti. Riešiť s dievčatami aké šaty si vezmú na ples a zahrať si s chalanmi v nedeľu poobede futbal v parku. A sem tam si ukradnúť chvíľku pre seba, premeniť sa a lietať v oblakoch, aby sa zbavila myšlienok.
To bola jej predstava života.
Nechcela ustavične žiť v pomyslení, že ju môžu každú chvíľu odhaliť. Nechcela počúvať Kieranove rozkazy a zákazy. Nechcela a nevedela aké to je mať za niekoho alebo niečo zodpovednosť. Chcela si konečne užívať niečo čo jej bolo po dlhé desaťročia odopierané. Slobodu.
Z myšlienok ju vytrhlo až zvonenie mobilu vo vrecku. Ani si neuvedomila, že tu ležala tak dlho. Obloha bola čierna ako atrament a začali sa objavovať prvé hviezdy. Vytiahla mobil a priložila si ho k uchu.
„Áno?“
„Kde si?“ z telefónu sa ozval tenký hlas nahnevanej Beatrice. Elspeth sa musela usmiať. Vedela, že jej kamarátku len tak niečo nevytočí a keď sa tak stane, čaká ju doma nezastaviteľné tornádo.
„Neviem!“ odvetila úprimne.
„Ako to, že nevieš?“ takmer zvrieskla.
„Ukľudni sa mami!“ posledné slovo naschvál zvýraznila. „O pár sekúnd som doma!“ s tým zložila. Postavila sa z trávy a povystierala si stuhnuté svaly. Zatvorila oči a vyslovila niekoľko tichých slov, ovanul ju teplý vánok a vzduch naplnený vôňou vanilky. Ani nemusela otvoriť oči aby vedela, že všetko okolo nej zrazu stratilo zreteľný tvar a zlialo sa do víru farieb.
Beatrice sedela za kuchynským stolom a nervózne si podupkávala nohou. Pohľadom hypnotizovala dlážku a čakala kedy sa na nej zjaví jej najlepšia kamarátka. Nemohla sa dočkať, kedy jej vykričí, čo všetko si kôli nej musela vypočuť.
A nemusela čakať dlho. So závanom vanilky sa uprostred kuchyne zjavila jej vysmiata kamarátka.
„Veď teba ten úsmev hneď prejde!“ zavrčala a postavila sa zo stoličky.
„Prečo by mal?“ Elspeth sa zaškerila. Kamarátkin hnev na ňu nemal žiaden účinok. Čo Beatrice naštvalo ešte viac.
„Kôli tebe teraz musíme stráviť celý jeden školský rok niekde v Louisiane a riešiť tam nejaké roztržky medzi jedným idiotom, ktorý nevie držať svoju silu na uzde a všetkými ostatnými.“ Postupne zvyšovala hlas a ku koncu vety už kričala. Elspeth na ňu len pobavene hľadela a čakala kým dostane zo seba všetko čo má na srdci.
„A vieš čo je ešte horšie?“ na chvíľu sa odmlčala a čakala na nejakú reakciu. Elspeth teda pokrútila hlavou. „Ideme tam s Williamom!“ zvreskla hystericky.
Elspeth chvíľu trvalo, kým túto informáciu spracovala. Keď jej to došlo rozosmiala sa.
Beatrice na ňu hľadela ako na blázna. Zatínala päste v potláčanom výbuchu zlosti. Netúžila po tom aby si museli kupovať novú kuchyňu. Znova. Radšej počkala kým sa Elspeth dosmeje a potom na ňu vyskočila.
„Uvedomuješ si, že sa naše voľné chvíle práve teraz skončili?“ dívala sa jej priamo do zvláštnych očí.
Elspeth prikývla a na perách sa jej stále pohrával pobavený úsmev.
„A uvedomuješ si, že ja som musela znášať všetok Kieranov hnev namiesto teba?“ kričala Beatrice a už ju z toho začínalo bolieť hrdlo. No nemienila sa vzdať, nie dovtedy, kým v Elspethiných očiach nezbadá aspoň štipku ľútosti nad tým, čo spôsobila.
„To ma mrzí!“ vyriekla Elspeth, no výraz v jej očiach hovoril o tom, že nehovorí pravdu. Pravdou bolo, že ju kamarátkine výbuchy zlosti neuveriteľne bavili a nemienila sa svojej zábavky tak skoro vzdať.
„Nie nemrzí!“ zvreskla Beatrice tak nahlas až zarinčali okna v rámoch. Elspeth len pokrčila plecami.
„Ty si neuveriteľná! Je ti absolútne jedno, že si na nás privolala Kieranov hnev!“ Beatrice bezmocne rozhodila rukami.
„Nie je mi to jedno!“ pokrútila hlavou Elspeth, no potom sa zamyslela nad tým, čo vlastne vyslovila. „Alebo vieš čo? Áno máš pravdu je mi to srdečne jedno. Nenávidím ho! A spravila by som hocičo aby som ho vyprovokovala!“
„Ale tentoraz si to prehnala!“ jej najlepšiu kamarátku zjavne už prechádzal záchvat zlosti. Zviezla sa na stoličku a tvár si skryla do dlaní. „Ja viem, že ti je úplne jedno, či budeme tu alebo v Louisiane, ty si budeš stále len užívať, zatiaľ, čo ja budem musieť riešiť všetky problémy aj za teba. A ešte k tomu budem mať celých desať mesiacov na krku Williama!“ zakvílila. V Elspeth sa pohlo svedomie. Pristúpila ku kamarátke a pohladila ju po chrbte.
„Je mi to ľúto!“ šepla. Beatricina hlava vystrelila do vzduchu a s prekvapením na ňu pozrela. Elspeth si odkašľala. Nebola zvyknutá ospravedlňovať sa, nenávidela to. To ľudia sa väčšinou ospravedlňovali jej.
„Naozaj?“ Beatrice neverila vlastným ušiam.
Elspeth prikývla. „No, aby sme sa nepochopili zle. Je mi ľúto, že za moje správanie musíš pykať aj ty, ale to, čo som povedala Kieranovi nevezmem späť a nikdy ani neoľutujem! Zaslúžil si to!“ ohradila sa. Beatrice sa aj tak usmiala a vstala zo stoličky. S úsmevom objala kamarátku. Bola veľmi rada, že sa jej ospravedlnila. Ospravedlnenie z jej úst vyšlo len zriedka a preto si to tak vážila. Už jej ani neprišlo také zlé, že budú musieť odísť.
„A okrem toho, bude zábavné sledovať ťa ako si poradíš s Willom!“ zasmiala sa jej Elspeth do ucha.
„Prečo práve ja?“ zakvílila, na čo sa obe rozosmiali.
„Skôr ľutujem Willa!“ Elspeth sa od nej odtiahla a usmiala sa na ňu.
„Nech ho Boh chráni!“ zavrčala Beatrice a s tým vypochodovala s kuchyne. Elspeth sa nemohla ubrániť ďalšiemu výbuchu smiechu.
Komentujte...hlasujte...a hlavne čítajte :) Lily ♥
