„...nepi, nefajči, nedroguj, nezabíjaj pohľadom, nehádaj sa...“ Will s výdychom ukončil dlhú tirádu, ktorú viedol už od kedy sme nastúpili do auta.
Elspeth prekrútila očami. „Ešte niečo?“ pozrela na neho a zaškerila sa.
„Hej,“ zaparkoval na školskom parkovisku a pozrel jej hlboko do očí. „Nenechaj sa vyhodiť hneď v prvý deň!“
„Budem sa snažiť, ak ťa to poteší!“
„Elspeth myslím to vážne!“ tvárou sa mu prehnali chmáry starostí.
„Nikoho nezabijem ak si myslel na to!“ zamračila sa a s týmto vystúpila z auta. Rýchlim krokom sa vybrala k budove, ktorú už teraz nenávidela. Za sebou počula buchnutie dverí a následné škrípanie pneumatík, keď Will vyštartoval.
Beatrice ju dohonila až, keď otvárala dvojkrídlové dvere hlavnej budovy. Chytila ju za lakeť aby si bola istá, že ich prúd študentov preháňajúcich sa po chodbách nerozdelí a spoločne vykročili.
Beatrice ju zaviedla rovno do učebne chémie a posadila do poslednej lavice. Sama sa zvalila vedľa nej a vytiahla si zošit a pero. Elspeth len sedela s rukami pod bradou a pozorovala ostatných spolužiakov ako vchádzajú do triedy a sadajú si na svoje miesta. Úprimne im závidela ich bezstarostné životy. Mať tak ich problémy, bola by najšťastnejší človek na svete.
Potriasla hlavou, aby si usporiadala myšlienky. Nechápala, čo ju to napadlo, predsa nikdy nechcela byť človekom. Nechcela sa 80 rokov prebúdzať vedľa jedného človeka, riešiť dookola tie isté problémy, prežiť ten krátky život na jedinom mieste a potom zaľahnúť do diery v zemi, aby ju mohol niekto ďalšie polstoročie oplakávať. To vážne nebol život pre ňu.
Do triedy vkročila profesorka, ktorá mala na prvý pohľad presne taký nudný život, aký si Elspeth predstavila a hovor v triede utíchol. Všetci sa postavili na pozdrav, dokonca aj Beatrice, len Elspeth zostala sedieť a nevšímala si ostatných. Keď profesorkin pohľad zavisol na jej znudenej tvári, len jej opätovala nahnevaný pohľad a mierne skrivila pery do posmešného úškrnu. Profesorka zalapala po dychu a podišla k ich lavici. Beatrice vedľa nej si vzdychla a zosunula sa nižšie na stoličke. Celá trieda pozerala na Elspeth a profesorka si založila ruky vbok.
„Vaše meno slečna?“ ešte aj jej hlas znie ako z nudného filmu 50-tych rokov, pomyslela si Elspeth.
„Elspeth Davis!“ odvetila najmilším hlasom, aký vedela v tej chvíli vykúzliť. Profesorka prižmúrila oči.
„Slečna Davis, smiem sa spýtať, prečo...“
„Nesmiete!“ prerušila ju Elspeth a na zdesenie všetkých okrem Beatrice sa postavila a prehodila si tašku cez rameno. Naposledy sa usmiala na učiteľku a sprevádzaná šokovanými pohľadmi spolužiakov vyšla z triedy.
Beatrice sa v lavici vystrela a počastovala dvere, za ktorými zmizla Elspeth, naštvaným pohľadom. Potom vzhliadla na profesorku, ktorá ešte stále stála šokovaná pri ich lavici. Beatrice sa musela zachechtať. Ešte sa nenašiel jediný človek, ktorý by Elspeth nevytočil do nepríčetnosti. No treba uznať, že tentoraz aspoň nemetala okolo seba blesky.
Nejaké dievča vpredu si odkašľalo, čo prebudilo profesorku zo šoku. Tá sa obrátila a bez jediného slova na to, čo sa práve udialo, pokračovala v hodine. Beatrice ju počúvala len na pol ucha. Premýšľala kam mohla Elspeth ísť a popravde aj ľutovala toho nešťastníka, čo jej dnes skríži cestu. Spolužiaci na ňu pod chvíľou hádzali nechápavé pohľady, no inak nekomentovali Elspethino počínanie.
***
Elspeth sa usadila na streche budovy a nohy prevesila cez okraj. Hojdala nimi vo vzduchu a tvár vystavila slabému jesennému slnku. Zatvorila oči a snažila sa upokojiť. Sústredila svoje zmysly a všetky myšlienky na to, čo milovala. Na to jediné, čo nedokázala nenávidieť a pohŕdať tým.
Počúvala spev vtákov, šum listov na stromoch, šepkanie teplého vánku, ktorý jej rozvieval havranie vlasy. Mimovoľne sa usmiala.
„Musíš mať veľmi pekné myšlienky, keď sa tak usmievaš!“ čísi hlas ju vyrušil z rozjímania. Okamžite sa vystrela a vyskočila na nohy. Ruky zaťala v päsť, pripravená sa brániť. No jediné, čo zazrela bol chlapec opierajúci sa o dvere, ktorými vyšla na strechu. Ruky mal za chrbtom a uškŕňal sa na ňu.
„Čo tu chceš?“ zavrčala na neho.
Tvárou sa mu mihol úsmev. „To čo ty!“ odvetil.
„A to je?“ nadvihla obočie a priblížila sa k nemu.
„Pokoj, ticho, miesto len pre seba,“ naklonil hlavu nabok, ako si ju prezeral. „únik z reality.“ Na chvíľu sa odmlčal a pozrel jej priamo do očí. „No nerátal som s tým, že tu niekto bude!“ uškrnul sa.
Elspeth sa rozosmiala. „Ále nehovor!“ založila si ruky vbok a opätovala mu pobavený pohľad.
„Dobre, nepozrej tak na mňa!“ zdvihol ruky nad hlavu a zasmial sa zvučným smiechom. „Možno som ťa videl vychádzať hore schodmi!“ pokrčil plecami a nasadil kajúcny výraz.
„Tak možno, hej?“ nedokázala zabrániť perám aby sa roztiahli do úprimného úsmevu.
Vzdychol si. „Čo chceš aby som ti povedal? Že som ťa sledoval?“ rozhodil rukami. Odlepil sa odo dverí a priblížil sa k nej. Nikdy necúvla, ani pred strašnejšími a väčšími mužmi, než bol tento chalan. A nespravila to ani teraz. Pokojne stála a dovolila mu pristúpiť k nej tak blízko, až cítila jeho teplý dych na líci. Zadívala sa mu do očí a tie jej sa prekvapením rozšírili.
„A nesledoval si ma?“ podarilo sa jej vytisnúť zo seba. On sa zasmial, vedomý si toho, čo s ňou robili jeho nezvyčajné oči.
„Ja by som to nazval nasledovaním!“ pokrčil plecami a v úsmeve odhalil pekné biele zuby.
„To nie je to isté?“ odtrhla pohľad od jeho očí a zadívala sa na niečo za ním. Na všeličo iné, len aby nemusela znova znášať ten pohľad. Oberal ju o všetky myšlienky.
„Možno!“ znova pokrčil plecami a v očiach sa mu zjavili ohníčky smiechu.
„Ja...myslím, že by som mala...mala by som ísť.“ Koktala a prešla okolo neho, no skôr než stihla spraviť pár krokov k dverám, okolo lakťa sa jej omotali prsty a potiahli ju späť. A znova sa dívala do tých očí.
„Ak to ešte raz spravíš....“ začala, no nedokončila, pretože jej pritisol pery na ústa a jemne no nástojčivo ju pobozkal. Podlomili sa jej kolená a nebyť jeho stisku bola by sa mu zložila k nohám.
„Čo spravíš?“ spýtal sa mierne zadychčane s lišiackym úsmevom, keď sa od nej odtrhol.
Elspeth chvíľu nemohla nájsť niť myšlienok a on sa na tom dobre zabával.
„Potrhám ťa na kúsky a každý z nich zakopem na inom kontinente!“ zavrčala cez stisnuté pery a znova vykročila preč. Tentoraz sa jej nedotkol, len ju predbehol a zastal jej cestu.
„Na to nemáš!“ zasmial sa a vložil si ruky do vreciek na džínsach.
Elspeth si odfrkla. „Podceňuješ moje schopnosti!“ zasmiala sa a tentoraz sa jej podarilo dostať až k dverám, bez toho aby ju zastavil. No jeho ďalšia odpoveď ju priklincovala k zemi.
„Myslím, že nie...čarodejnica.“ otočil sa a pohľadom prešiel po jej vydesenej tvári. Zasmial sa a vykročil k nej. „Neboj sa, tvoje tajomstvo si vezmem do hrobu!“ pošepol jej do ucha a znova ju letmo pobozkal na pery. Mierne ju odtisol a zmizol v útrobách školy.
