Dvere pekného bieleho domu sa otvorili a rozhnevané hlasy narušili pokoj na ulici, kde sa dom nachádzal. Všetci v meste ešte spali a ulicu zalievalo oranžové svetlo pouličných lámp, chýbala asi hodina do úsvitu.
"Prečo tam musím ísť?" z domu vybehlo dievča nasledované ďalšou postavou, ktorá len krútila hlavou.
"Pretože nás zavolali a je to povinné!" odvetila jej Beatrice a obzerala sa po okolí.
"Predtým im moja neúčasť nevadila!" nedala sa odradiť a netrpezlivo podupkávala nohou do rytmu hudby, ktorá jej hrala v sluchátkach.
"To si myslíš ty! Kieran sa ma na teba stále vypytoval!" znova pokrútila hlavou. Pošúchala si ruky, akoby jej bola zima a šepla si pre seba niekoľko slov. Počasie okolo nich sa razom zmenilo. Zafúkal teplý vietor a vo vzduchu bolo cítiť vôňu čerstvo nakrájaného ovocia. Elspeth sa usmiala, zatvorila oči a keď ich otvorila obe stáli na útese a vietor im vial vlasy do tváre. Beatrice jej venovala ešte jeden úsmev, za ktorý sa jej dostalo len ukrivdeného pohľadu. Prekrútila očami, nálady jej najlepšej kamarátky, bolo niekedy najlepšie ignorovať.
"Prečo práve tu? Je tu zima!" frflala ďalej a pošúchala si ramená.
Beatrice sa len zasmiala. "Kto ti kázal obliecť si len tielko?" Schytila ju za ruku a ťahala ju k zoskupeniu postáv neďaleko strmého zrázu. Všetci stáli nehybne vedľa seba a pohľady upierali tým istým smerom. Obe dievčatá sa postavili k nim a aj ony sa zahľadeli na more. Všetci spoločne pozorovali obzor a čakali, kým oblohu zafarbia prvé slnečné lúče. Vtedy sa bude môcť konečne začať to, na čo sem všetci prišli.
Keď sa oblaky začali sfarbovať do ružova ticho preťal hlas.
"Vitajte!“ mužský hlas plný autority ich prinútil otočiť sa. Elspeth sa pri pohľade na neho striasla. Hoci to bol najkrajší chlap aký kedy chodil po Zemi, ani samotný Lucifer sa mu vraj krásou nevyrovná, ona ho nenávidela. Neznášala každú bunku v jeho tele. A on to veľmi dobre vedel, preto sa aj teraz pozrel priamo na ňu a pery mu skrivil úškrn.
„Vitaj Elspeth,“ prehovoril zamatovým hlasom. „už som si ani nemyslel, že nás poctíš svojou prítomnosťou!“ všetky hlavy sa otočili k nej.
Uškrnula sa. „Takú radosť by som ti nespravila milý Kieran.“ Beatrice vedľa nej strnula, keď Kieranovi pri jej odpovedi zaiskrilo v očiach. Všetci napäto čakali ako Kieran zareaguje. No on si len ešte raz premeral Elspeth pohľadom a potom sa otočil k ostatným. Na perách sa jej zjavil spokojný úsmev.
„Tak, dnes som vás sem zvolal, aby sme vyriešili pár závažných problémov,“ začal a pohľadom prechádzal po tvárach zhromaždených. Elspeth rezignovala pri prvých troch slovách. Klesla na chladný kameň a vložila si sluchátka do uší. Pritiahla si kolená pod bradu a sledovala slnečné lúče odrážajúce sa od pokojnej hladiny mora. Netušila, kde sa nachádzajú, no prisahala si, že sa sem niekedy vráti. Bolo to pokojné a nádherné miesto, kde sa dalo nerušene premýšľať a človek videl niekoľko kilometrov do diaľky všetkými smermi. Jej rozjímanie narušila až Beatrice, keď sa jej postavila do zorného poľa s rukami vbok. Elspeth na ňu chvíľu hľadela bez pohnutia, až potom si vytiahla sluchátko z ucha.
„Mohla by si ho prosím ťa počúvať?“ vybehla na ňu takmer okamžite.
„Nemohla!“ odvrkla jej bez záujmu a znova sa započúvala do hudby. Beatrice na ňu chvíľu zarazene zízala. Potom k nej priskočila a vytrhla jej sluchátka z uší. Elspeth okamžite vyskočila a ocitla sa tak asi 10 centimetrov od jej tváre.
„Toto už nikdy nespravíš!“ zavrčala a vytrhla jej sluchátka z ruky.
Beatrice jej vyhrážky ignorovala. Veľmi dobre vedela, že sú to len plané hrozby. „Počúvaj ho! Niečo sa deje a tentoraz to neobíde ani teba!“ Potiahla ju za rukáv aby sa postavila a postrčila smerom k ostatným. Elspeth bez záujmu kráčala za ňou. Keď sa postavila k ostatným, Kieran na ňu šibol pohľadom, ale neprerušoval svoje rozprávanie.
„a preto by sme mali zakročiť!“ dopovedal a prechádzal pohľadom po všetkých zhromaždených.
„A čo sa deje?“ pošepla Elspeth, Beatrice do ucha.
„Ľudia začínajú niečo tušiť!“ odvetila.
„Ľudia tušia niečo už celé tisícročia!“ povedala Elspeth dosť nahlas, aby to počul aj Kieran. Ten sa k nej otočil s viditeľnou nenávisťou v očiach.
„Tentoraz je to vážne!“ zavrčal a približoval sa k nej.
„Ale čo, zase sa nedajbože pár detí oblieklo za Harryho Pottera?“ vysmievala sa mu do tváre a užívala si pocit, že jej nič nemôže spraviť. Videla mu to na očiach, musel sa ovládať aby jej obyčajným myknutím prsta nezlomil väzy.
„Načo si sem vôbec prišla?“ spýtal sa len niekoľko centimetrov od jej tváre.
Aby som videla ako trpíš! Chcela mu odpovedať, no neodvážila sa. Vedela kde sú hranice a vedela, že nie je dobrý nápad prekročiť ich.
„Ver mi, tiež by som sa najradšej videla niekde inde!“ zaškerila sa. Zatínal ruky v päsť a triasol sa od hnevu. Naklonila sa k nemu a pery priložila k jeho uchu.
„Viem, že by si ma najradšej zabil a viem, že to nespravíš pretože ma stále miluješ! AJ po toľkých rokoch!“ zašepkala mu do ucha a víťazoslávne sa usmiala. Odtiahol sa od nej a ustúpil o pár krokov. Prebodával ju pohľadom a zatínal zuby.
Dívala sa mu priamo do očí až kým ju Beatrice neštuchla do brucha.
Naklonila sa k nej. „Neprovokuj ho! Bez mihnutia oka ťa zabije!“ zašepkala. Elspeth pokrútila hlavou a zasmiala sa. Kieran na ňu stále civel. Ticho prerušil až iný hlas. Žena stojaca vedľa Marka, ktorý sa neprítomne pozeral na to, čo sa práve odohrávalo pred ním.
„Mali by sme to prebrať skôr ako bude poludnie!“ pozrela na Kierana a Elspeth, ktorí si stále hľadeli do očí so vzájomnou nenávisťou.
„Marion má pravdu, poď Elspeth!“ Beatrice ju potiahla za tričko a ona konečne prerušila očný kontakt s Kieranom. Ten potriasol hlavou, akoby ho niekto oblial vodou, zažmurkal a až potom sa otočil späť k ostatným.
„Elspeth, Beatrice, Mark vy traja pôjdete do Sunsetu a nastúpite tam na strednú školu. Budete monitorovať situáciu a priebežne mi podávať správy.“ Znova zabodol pohľad do Elspethiných očí a ona mu ho chladne opätovala.
„Ja nikam nejdem!“ zložila si ruky na prsiach. Všetky pohľady padli znova na ňu. Kieran sa musel niekoľkokrát nadýchnuť aby sa ukľudnil a až potom znova prehovoril. Hlas sa mu triasol od hnevu.
Tentoraz jej nehľadel do očí. „Ale ideš!“
Pokrútila hlavou. „Nejdem!“
„Nesmieš mi odporovať!“ zaťal zuby až mu vystúpili žily na krku.
„Že nie?“ obočie jej vyskočilo až do vlasov. „Tak pozeraj!“ venovala mu posledný pohľad plný nenávisti a vykročila k okraju útesu. Na okraji sa zastavila a obzrela sa cez plece. Všetci ju sledovali s vyvalenými očami. Nezaváhala ani na sekundu a spravila krok do prázdna. Ako padala a vodná hladina, čierna ako nočná obloha sa približovala, jej sa na tvári objavil úsmev. Jej pery vyslovili niekoľko nehlučných slov a telom sa jej prehnala triaška.
A to, čo ďalej padalo z útesu, už nebolo dievča. Ale čierny vták, ktorý niekoľko centimetrov nad hladinou vody, mocne mávol krídlami a vzniesol sa späť do vzduchu.
Zhromaždenie čarodejníkov na útese sa mohlo len bezmocne prizerať ako obrovský vták mizne na obzore.
Tak prvá časť uzrela svetlo sveta :) Budem rada ak zanecháte komentáre :) Lily ♥
