Bolo ráno. Ľudia otvárali okenice a s úsmevom vítali nový deň. Pekári dopekali posledný chlieb a pastiery vyháňali dobytok na paše.
Práve vychádzalo slnko a jeho lúče sa odrážali od zlatých striech mesta.
Zlaté mesto. Tak to tu volali. Trója, mesto kráľov. Prichádzali sem kupci z rôznych miest sveta, predať svoj tovar. Lode sa plavili tisícky míľ, len aby mohli za úsvitu stáť na palube a sledovať "šľahajúce plamene". Každé ráno vyzeralo mesto akoby bolo v plameňoch a kto to raz videl, nikdy na to nezabudol. A tam za múrmi mesta, ktoré ešte nikto nikdy nedobil, sedela dvojica mladých ľudí. Veliteľ mestskej stráže, najlepší priateľ trójskeho kráľoviča Hektora a jeho mladá láska. Najkrajšie dievča, aké kedy kráčalo trójskymi ulicami.
Za vychádzajúceho slnka sedeli na múre najvyššej veže, kam ju brával vždy keď bolo možné. Držali sa za ruky a ona si opierala hlavu o jeho plece. Hľadeli na more, ako sa lode objavujú a miznú za horizontom. Obaja túžli sedieť na jedej z tých lodí a nechať Zlaté mesto za sebou. Obaja vedeli, že jej rodičia im nikdy nedovolia vziať sa. Nikdy by jej nedovolili vziať si muža z "nižšej vrstvy".
"Na čo myslíš?" spýtal sa a silnejšie jej zovrel ruku.
Zdvyhla hlavu a venovala mu žiarivý úsmev plný lásky. "Neviem, uvažujem, aké by to bolo, nasadnúť na loď a zabudnúť."
"Nikdy by si si to neodpustila!" odvetil
"Ale takto, tu, pod dozorom mojich rodičov nikdy nebudem šastná!" vzdychla si smutne.
"Nie si šťastná?" chytil jej bradu medzi palec a ukazovák a prinútil ju pozrieť sa mu do očí.
"Som," prikývla a pokrčila plecami. "Ale snívam o niečom inom, chcem žiť s tebou, tak ako sa sluší." sklonila hlavu.
"Prečo by nám malo záležať na tom, čo sa sluší?" spýtal sa s miernym úškrnom.
"Kieran! To nie je vtip. Ja to myslím vážne, utečme! Poďme nekde preč. Hektor to pochopí, ty to vieš!" prosebne mu pozerala do očí.
"Nemôžem, mám tu povinnosti, voči Hektorovi, aj voči mestu, niekto ho musí chrániť, hlavne v týchto časoch. A ty tu máš rodinu, síce hovoríš, že pri nich nikdy nebudeš sťastná, bez nich budeš ešte nešťastnjšia!"
"To hovoríš ty, ale dobre vieš, že tu nikdy nebudeme môcť byť spolu! Nakoniec sa aj tak budem musieť vydať za niekoho koho mi vyberú rodičia."
Kieran zavrel oči aby ovládol nával zlosti. "Budeme spolu, to ti prisahám!" riekol a nežne ju pobozkal na líce.
"Ako?" spýtala sa.
"To nechaj na mňa....
Ešte v ten večer našla Elspeth svojich rodičov mŕtvych.
Menší návrat v čase pre pochopenie Elspethinej nenávisti voči Kieranovi :) Dúfam, že sa vám to páčilo :)...Lily ♥
