Napriek tomu, že počas dňa sa snažila ovládať svoje myšlienky, snom rozkázať nemohla. Neustále sa jej snívalo o zelených očiach, prenasledujúcich ju tmou, bežala a bežala až kým nezakopla o čosi neviditeľné a nespadla do teplého náručia. Cítila ruky, nežne ju hladili po chrbte. Videla mäkké sladké pery tesne pri svojích, no ich splynutia sa nikdy nedočkala. Vždy tesne pred tým ako sa mali jeho pery dotknúť jej, sa so zúfalým výkrikom prebudila.
Po škole stále chodila obzerajúc sa na všetky strany. Zavše zahliadla riaditeľa-basketbalistu, tak si ho v hlave pomenovala, inokedy sa sretla s Beatrciným nechápavým pohľadom, no zlatú hlavu nikde nevidela. Skoro každú obednú prestávku trávila na streche so sendvičom v ruke a hľadela na dvere. Tie však zostávali stále zatvorené.
Prešiel mesiac a jeho stále nikde. Už si začínala myslieť, že to vtedy na tej streche bol len výplod jej až príliš bujnej fantázie. Will a Beatrice si začínali myslieť, že sa pomiatla. Neraz ich počula ako sa o nej rozprávajú v kuchyni a keď vošla obaja stíchli a zahľadeli sa na svoje ruky.
"Ideš dnes do školy?" bola prvá Beatricina otázka, keď ju ráno zbadala pri stole sedieť nad praženicou a mračiť sa na Williama.
"Hej!" zaznela úsečná odpoveď.
"A pôjdeš aj na hodiny?" spýtal sa Will a s ironickým úsmevom sa zahľadel na Elspeth.
"Nie!"
"Budeš zase celý deň sedieť na streche školy a čakať na zázrak?" vyskočil na ňu a tresol hrnčekom a kuchynskú linku. Elspeth sa na neho zahľadela akoby mu preskočilo.
"Ako..."
"Beatrice mi povedala!" kývol hlavou k Beatrice, ktorá ešte stále stála vo dverách a pozorovala ich. Elspeth zabodla pohľad do nej.
"Možno si myslíš, že sme blbí, ale tvoje divné správanie sa nedá prehliadnuť. Kade chodíš tade sa obzeráš akoby si niekoho hľadala v dave. Každú voľnú chvíľu tráviš na tej prekliatej streche čumiac na ošúchané dvere. Na hodinách si duchom neprítomná, čo uznávam, nie je nič nové, ale dokonca aj na teba je už toto divné. Na koho čakáš? Koho hľadáš Elspeth?" postupne zvyšovala hlas a nakoniec kričala.
"Nehľadám nikoho a nikoho nečakám!" odvetila jej Elspeth ticho, vzala si tašku a vyšla z domu. nečakala na Willa a neobťažovala sa zisťovať, či jej ide nejaký autobus. Potrebovala sa prejsť. Sama.
Pomaly došla až do školy, bolo už niekoľko minút po zvonení, no ju to nezaujímalo. Ako už povedala Williamovi, nemala záujem ísť na vyučovanie. A ako každý deň vyšla po mnohých schodoch na strechu, sadla si na svoje zvyčajné miesto a znova sa zahľadela na dvere. Poznala už na nich každú škárku, každú puklinu, každý kúsoch chýbajúcej, odlupujúcej sa farby. Po tých týždňoch už vedela, ako škrípu, keď ich otvorí, vedela, že štvrtý schod od vrchu vŕzga a že si musí dať pozor keď schádza dolu do školy, lebo hneď pri dverách na strechu je kancelária školského psychológa.
Zamyslená hľadela na dvere, preto nepostrehla, kedy sa na okraji strechy objavila postava v čiernom. Pohybvala sa úplne nehlučne a ani Elspethin sluch vycvičený stáročiami, ho nezaregistroval. Až pri zvuku jeho hlasu sa strhla a vyskočila. Pozrela na neho, pozrela mu do očí a po toľkých týždňoch si myslela, že to je len halucinácia. Nejaká blbá hra jej unaveného mozgu. Civela na neho ani keby na ducha.
"Čo tu robíš?" vyšlo z nej koneče.
"Prišiel som ťa pozrieť!" odvetil a usmial sa.
"Kto si?" vybalila na neho bez obalu.
"To nateraz nie je dôležité!" nadvihol jeden kútik úst, z čoho sa jej podlomili kolená.
Stále však bola zvedavá. "Prečo?"
